Prežil som klinickú smrť

Prečítajte si príbeh jedného chlapca, ktorého postihlo na dovolenke v Turecku nešťastie a upadol do kómy. Detailne popisuje v jeho príbehu celú túto udalosť. Nemusíte tomu veriť, čo hovorí, ale ja mu verím. Vydáva svedectvo, čo zažil a dostal príležitosť porozprávať všetkým, že Boh a posmrtný život skutočne existuje. Blahoslavení tí, ktorí nevideli a uverili.

Všetkých čitatelov zdravím. Ak aspoň niekomu dám trocha viery alebo zmenu do života, že má ísť k lepšiemu, budem mať veľkú radosť.
Takže môj príbeh sa začina 11.7 2008. Išli sme na dovolenku do Turecka hlavného mesta Ankara. Mal som vtedy 16 rokov. Išli sme na túru. V ten deň bol neskutočné horko. Chceli sme to aj odložiť, ale predsa treba využiť každý deň. Ako sme už vyšli na kopec, celý zmorení a unavení, nevedel som vymyslieť lepšiu výhovorku na odych, tak som povedal, že sa chcem trochu najesť. Ako som si šiel sadnuť potkol som sa a spadol som do trávy. Vtom ma uštiplo niečo do pravej nohy. Bolo to v zmätku. Ani som si to neuvedomoval, ale bola to nehorázna bolesť. Povedal som čo sa mi stalo a mama odpovedala, že to si sa buď poškriabol alebo sa ti to stalo pri páde, že to prejde. Ako mi to hovorila zrazu som pocítil neskutočnú bolesť pod kolenom. Ako tam ten jed išiel pravá noha mi akoby celá odumierala. Po 30 minútovej sieste sme sa už vracali domov. Viečka mi oťažievali a strašne sa mi chcelo spať. Celý som sa potil asi 3-násobne. Už vtedy mamka vedela, že niečo nebude v poriadku. Išli sme rýchlo dole na parkovisko a nohy mi oťažievali. Necítil som si celú pravú nohu a jed mi už postupoval asi do celého tela, mal som akési chvenie. Od bolesti som nevládal chodiť, tak nás zaviezol taxík domov, ktorý bol nablízko. Lahol som si do hotelovej izby a mama mi dala obklad na hlavu a na nohu mi dala obväz, pritom ju nenapadlo, že to možno bude z tej rany. Po 7 min. som začal kričať od bolesti, od ktorej som cítil ako odpadávam akoby mi dali niečo žeravé na nohu. Mama okamžite volala slovákov, čo boli na izbe, že treba doktora. Zavolali sanitku. Vtedy som už nevnímal. Všetko som videl zahmleto a pot som mal v očiach. Doktor sa rozprával s mojou mamkou po anglicky, ale ona vedela len minimum. Na ruku ukazoval že aký had ma uštipol, nerozumela slovu snake a potom áno asi to bol had povedala a doktor vedel, že je už zle. Okamžite ma brali a už v sanitke som zaspával. Doktor ma prefackoval , že nesmiem spať.

Ako ma doviezli do nemocnice v tele som zacítil akýsi chlad, ktorý mi išiel z nôh až do hora. Uvedomoval som si, že asi toto bude môj koniec, ale hovoril som si ty to zvládneš tvoj čas ešte neni. Ako mi pichali inekcie a protijed do nohy, zrazu som počul iba tlkot svojho srdca. Nič iné. Tuf tuf tuf a zrazu som sa pozeral na svoje telo, ako by som bol v celej miestnosti, akoby 3d videnie, z každej strany som videl a vnímal svoje telo. Brat a mama stáli pri mne a doktori povedali , že je koniec jeho srdce to nezvládlo a začali plakať. Ja som tam stál a cítil som sa 10000x živší ako normálne, vnímal som 5x viac zvuk, hlas.. a zrazu ani neviem ako, ocitol som sa v akejsi hmle. Tam som vnímal chlapca, ktorého som pozoroval, ako výchadza z lona matky. Bol celý v bielom. Zrazu hovoril prvé slová a videl som časti z jeho života. Potom som si uvedomil, že to som preboha ja. A zrazu som videl len jeho dobré stránky. Všetko dobro, čo som urobil a zrazu len zlo, ako som sa smial z postihnutých, vysmieval za z Boha, kresťanov a všetko zlo, sex,ženy,drogy,alkohol a vtedy som si uvedomil, preboha mám len 16 rokov a aké zlo som robil, posmech z ludí. Bol som trocha veriaci, ale kostol ? Omša? Spoveď ? Smial som sa tomu. Vedel som, že niečo ako Boh existuje, ale tak nebral som to vážne. Uvedomoval som si, že ak zomrem kde pôjdem. Existuje to peklo ? Ak hej, tak tam patrím, keď som videl, čo som stváral! Ako som nad týmto rozmýšľal zrazu ma oslnil silný luč. Svetlo. Bolo to akoby to bol zdroj vesmíra, niečo krásne a ten pocit aký som bol. Zrazu som nemyslel na to, čo bude so mnou. Cítol som lásku, dobro. Bolo to niečo neopísatelné. Potom som si uvedomil, že toto bude ten Boh. Mamka, každý hovoril, že Boh je svetlo. Mám veľa príbuzných katolíkov. Rozprávali sa o tom, začul som a spomenul som si ako mamka hovorila raz: Boh je svetlo, To svetlo bolo také silné, že som nevidel nič pred sebou aj keď som cítil, že tam niečo bolo. Keď som si uvedomil, že Boh je svetlo tak som vedel, že predomnou stojí Boh. Čakal som , že ma ten lúč niekde odhodí ďaleko od neho, do pekla alebo kde, ale z toho lúča išla stále láska, prenikavé dobro ktoré mi prúdilo v celom tele a nesmierne prenikavá melódia, ktorú neviem opísať. Spýtal som sa „si to naozaj ty pane?“ Odvetil áno som to ja, Boh je svetlo. Keď to povedal plakal som. Uvedomil som si, aký posmech som si robil z Boha, cirkvi a všetkého. Nevedel som, čo povedať na svoju obhajobu. Nehral som sa tam nanič. Predsa Boh vie všetko načo myslíš pred ním žiadna pretvárka nepomôže. On vie všetko nič pred ním nezatajíš. Ako som na týmto premýšľal, zase som pocítil dáky prúd čistej lásky, dobra, niečo prekrásne. Povedal som Bože odpusť mi. Prepáč, že som bol taký naivný, znova ten prúd čistej lásky, niečo neuveritelné akoby to pretekalo cezomňa.

Nato povedal: „chce ťa ešte niekto vidieť“ potom, ako to povedal, ten silný prúd zmyzol a ocitol som sa v akejsi prekrásnej záhrade. Bolo to niečo prekrásne. Všetky druhy rastlín po kope, niečo neuveritelné, ako som premýšlal kde som a ako povedal chce ťa niekto vidieť. Všimol som si, že mám na sebe nejaké biele rúcho, mal som celú stavbu tela ruky, nohy, všetko. To rúcho nebolo z látky ale zo svetla. Chcel som to chytiť a ruka prešla cezomňa. Nato spoza mňa zakričal hlas, ktorý som poznal. Dávidko, spomenul som si nie !!! Tento hlas poznám! To je môj otec. Otočil som sa a predomnou stál môj otec. Zomrel pred 3 rokmi. Zastrelil sa pred našimi dverami. Celý život sme ho s bratom len využívali kvôli peniazom, stále sme od neho chceli aj to načo nemal. Hanbili sme sa za neho niekde ísť s ním, bol robotník tak nechodil v oblečení ako každý. Keď som ho stratil pochopil som, o čo všetko som prišiel. Každý deň som plakal a vyprosoval som ho ocko, odpusť mi za to všetko. Keď som mal 2 roky tak sa rozviedli s matkou, pretože pil. Neustále som sledoval ich hádky. Potom sme ho aj my s bratom odmietli. Žil len pre nás, dal by za nás všetko. Bol katolík ale potom sa otočil na pohana. Smial sa z boha, že je to výmysel, že sme z opíc, iba debil na to uverí. Ale keď zomieral moja matka mu zavolala kňaza, ktorý mu dal pomazanie. Bez toho by určite skončil v pekle. Toto všetko keď mi prebehlo hlavou, rozbehol som sa a vletel som mu do náruče a povedal: “odpusť mi prosím, odpusť mi za všetko! Môj život nemal bez teba význam, som úbožiak ako som sa správal k tebe. Keď si zomrel potom som pochopil, aký si dôležitý pre mňa!” Ako som plakal povedal: „Dávidko vždy ste boli pre mňa všetkým. Odpúšťam ti všetko, odpusťte aj vy mne, čo som vám robil bratovi a mame. Odpusťte mi za každú slzu, čo ste pre mňa vyronili. A mamine odkáž, že to, čo pre mňa urobila, nikto viac urobiť nemohol. Keby vtedy nezavolala kňaza na rozhrešenie, skončím v pekle, tma a temnota. Dávidko modli sa a ver v Boha, chodievaj do kostola, ja som to nerobil a skoro som na to doplatil. Pomáhaj druhým, nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe. Miluj blížneho viac ako seba samého. Mal som veľa otázok. Vypytoval som sa, on povedal: „ nemáš veľa času, musíš sa vrátiť naspäť. Tvoj čas ešte neprišiel, ale aby si uveril, že to neboli len halucinácie, keď sa zobudíš na pravej ruke na ukazováku budeš mať malú jazvu. To je dôkaz, že to bolo skutočné. Ja som mu povedal nie !! Ja už od teba neodídem! Tam dole som si to pokazil ale tuná už nie. Nik ma tam nepotrebuje, som ešte mladý nič sa nestane neopustím ťa! On odvetil: „ Dávidko pozri sa za seba.“ Tam som videl moju matku a brata ako plakali nad mojím lôžkom. Povedal som si musím im povedať, že som bol s otcom, stál predo mnou sám Boh. Povedal som: “máš pravdu. Nemôžem ich tam nechať. ” Otec odvetil: „ porozprávaj tvoj príbeh každému, veľa ľudí ti uverí a zmeníš ich život. Ale druhých si nevšímaj. Sám vieš, čo si prežil. Aby si tomu uveril, na ukazováku budeš mať jazvu keď sa preberieš.“ Celý čas som ho držal v náručí. Povedal som: “áno, poviem aj keď mi to neuveria viem že raz budem v nebi a pri tebe.”

Prebudenie z klinickej smrti.

Ako som ho tam držal zrazu som sa zobudil. Nado mnou stál doktor, ktorý balil tú vec, s ktorou ma oživoval. Moja matka ležala na mojej hrudi a brat sedel na posteli a plakal. Pohol som rukou a mama kričala: “žije žije!” Doktor sa otočil a to, čo držal v ruke mu spadlo na zem a pozeral na mňa asi 2 min a odvetil: “toto je zázrak!” Vbehla sestra a rýchlo ma napájala na prístroje. Ja som rozmýšľal nad tým, či to bolo skutočné. Hneď som sa pozrel na ukazovák a bola tam malá jazva. Vtedy som mal neskutočnú radosť, lebo som vedel, že to bola pravda. Rozmýšľal som kde začať, odkiaľ. O 5 dní ma pustili z nemocnice bez akýchkoľvek problémov alebo bolestí. Z nemocnice som vyšiel s jazvou na ukazováku. Hneď som to vyrozprával mame a bratovi. Plakali od radosti. Ako sme sa vrátili na Slovensko, hneď som išiel na spoveď a spýtal som sa kňaza, ako spoznať čo najlepšie Boha. Poradil mi, aby som čítal Sväté písmo. Keď som mu rozprával o klinickej smrti, neveriacky krútil hlavou.
Sväté písmo som prečítal celé od Starého zákona až po Nový za 2 týždne. Plakal som, keď som si uvedomoval, aký som bol naivný idiot, z čoho som sa smial, z koho som si robil posmech. Od toho ako som sa prebral si kladiem otázku prečo práve ja ? Prečo ma Boh povolal k nemu a potom znova na tento svet? Môžem mu len ďakovať. Keby nebolo tohto, tak doteraz žijem nekresťanský život. Posmievam sa Bohu a oveľa viac. Teraz sa to snažím zmeniť. Vždy začínam deň s modlitbou a končím s modlitbou. Ďakujem vám ak ste to celé prečítali. Nemusíte tomu veriť, ale zamyslite sa nad tým, že áno naozaj je niečo po tej smrti a že Boh existuje a chcete sa k nemu dostať. Neváhajte a zmente svoj život. Stačí chodiť sviatočné dni do kostola, sväté prijímanie, spoveď, pomáhať blížnym. Až tak moc chce od nás Boh? Žijem plnohodnotný život ako každý zdravý človek. Viem vycítiť zo človeka strach, radosť, problémy. Venujem sa stále kick boxu, teraz som sa stal Majstrom Europy.
Ďakujem vám teda , že ste si to aspoň čítali a porozmýšľajte nad sebou a svojím životom a pamätajte, že nenaskytne sa každému príležitosť ako mne a potom až uveríte dokým nebudete mať klinickú smrť. Pamätajte BLAHOSLAVENÍ BUDÚ TÍ KTORÍ NEVIDELI A UVERILI !!!!

Zdroj