"Katolíci na rozdiel od iných kresťanov aktívne neevanjelizujú, pretože si myslia, že skutky hovoria hlasnejšie ako slová…"

Bezpochyby si to mnohí myslia, ale bez urážky môžeme povedať, že takáto výhovorka často maskuje iné dôvody, ako napríklad rozpaky či ostýchavosť. Nijaký veľký kresťanský evanjelizátor sa nespoliehal na skutky bez slov. Na prvé Turíce Peter „zvýšeným hlasom hovoril” k Židom zhromaždeným v Jeruzaleme (Sk 2, 14). Kázal, no nestačilo mu evanjelizovať iba dobrým príkladom. Nasledoval Krista, ktorý poslal svojich apoštolov po dvoch, aby hlásali potrebu pokánia a uzdravovali (Mk 6,7-13). Pavol nepodstúpil nebezpečnú cestu, len aby Židia a pohania mohli spolu oceniť jeho činy, ale aby počuli jeho naliehavú výzvu k obráteniu.
Spomeňte si na Patrika, ktorý kázal v Írsku, na Cyrila a Metoda, ktorí zvestovali Krista Slovanom, Jána Pavla II., ktorý cestoval po celom svete a naliehal na nevyhnutnosť prijať plnú katolícku vieru. Títo všetci sa neuspokojili iba so skutkami, pretože skutky sa dajú interpretovať rôzne a často nesprávne.
Tesne pred svojím nanebovstúpením kázal Ježiš apoštolom a vlastne aj všetkým kresťanom:„Učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal” (Mt 28, 19-20). Nepovedal:„Choďte a dávajte dobrý príklad a buďte s tým spokojí.” Povedal nám, aby sme kázali a učili o viere. Evanjelizácia, ktorú nevidieť navonok, nie je evanjelizáciou.
Väčšina katolíckych dospelých neprešla dobrou katechizáciou. Môžu sa na profesionálnej úrovni vyznať vo svojej práci, ale majú iba školské vedomosti o svojej viere. Práve preto sú ľahkou korisťou podomových kazateľov.