„Čo poviete na toto? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: „Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!“ Ale on odpovedal: „Nechce sa mi.“ No potom to oľutoval a šiel. Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: „Idem, pane!“ Ale nešiel.
Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?“ Odpovedali: „Ten prvý.“
Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu.
Vieš si stáť za svojim slovom.
Chlapec zo štvrtej triedy na základnej škole ma na hodine náboženskej výchovy veľmi presviedčal, aby som si popoludní s nimi išiel zahrať futbal. Dohodli sme sa, že sa o 15.30 hod. stretneme na ihrisku. Všetci súhlasili. A tak som v stanovenú hodinu išiel na ihrisko. Nakoniec z futbalu nebolo nič, lebo skoro nikto neprišiel. Ten aktívny žiak, ktorý to vlastne všetko spískal, tiež neprišiel. Keď som ho stretol o dva dni na ulici, ani ho nenapadlo, že by mal niečo povedať, prečo neprišiel hrať futbal. Aj ja som si povedal, že sú to len deti. No zároveň som si uvedomil, že takéto správanie v detskom veku môže z neho vychovať úplne bezcharakterného človeka. Spýtal som sa jeho mami a ona hovorila, že nevedela o dohodnutom stretnutí na ihrisku.
Rodičia dnes na svoje deti nemajú čas. Deti si sami robia program dňa. Ak zíde z cesty dieťa, môže to mať dopad na celý jeho život. Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko…
Nielen deti, ale aj mnohí dospelí nasľubujú hory-doly a výsledok, boli to len prázdne slová a potom samé výhovorky.
Stáť si za svojim slovom. Medzi skutočnými priateľmi je to úplne normálne. Deti pozorujú rodičov a vedia, či dodržia slovo, keď niečo sľúbia. Ak majú s rodičmi v dodržiavaní sľubov viac negatívnych skúseností, je pravdepodobné, že si deti od nich zoberú príklad.
Vo vzťahu k Bohu. Vieme splniť čo sľúbime. Tu nám všetkým pristane zahanbená tvár. Koľkokrát sme mu už v spovednici alebo osobne pri modlitbe sľúbili, že budeme robiť len to čo sa páči Bohu, no a zase robíme aj to, čo sa mu nepáči. Apoštol Pavol napísal o tomto probléme nasledovné:
Vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu. Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. No ak robím to, čo nechcem, priznávam zákonu, že je dobrý. Potom to však už nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch.
Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti? Ale nech je Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána! Ja sám teda mysľou slúžim Božiemu zákonu a telom zákonu hriechu.
Všetkým nám pristane zahanbená tvár.
Pán Ježiš nám všetkým pripomína Jána Krstiteľa, ktorý ukázal ľuďom správnu cestu k pokániu. Lenže nie všetci na neho dali. Ľudia zo zlou povesťou však poslúchli Jánovo kázanie a kajali sa. Avšak ani toto svedectvo nezahanbilo navonok akože dobrých ľudí a Jána nebrali vážne. Ak sa veľkí hriešnici začnú kajať, je to predovšetkým dielo Božej milosti. Toto inteligencia izraelského národa mohla predsa vedieť. No, asi nechceli.
Preto Pán Ježiš povedal, že tí ľudia, ktorí robia pokánie za svoje hriechy predídu tých, ktorí si myslia, že pokánie nepotrebujú. Všetci sme zhrešili. Všetci sme boli neposlušní.
Iný obraz k dnešnému Evanjeliu:
Izraelský národ v Ježišovej dobe predstavuje syna, ktorý povedal, že pôjde pracovať do vinice, ale nešiel. Izraeliti navonok tvrdili, že chcú konať podľa Božej vôle, v skutočnosti však Boha vôbec neposlúchali.
Pridaj komentár