Prvého februára uplynulo päť rokov od chvíle, keď mi zamestnávateľ bez slova položil na stôl papier. Zrakom som preletela text a zastavila sa pri jedinom slove. Výpoveď.
Nasledovala otázka, či to podpíšem so spätným dátumom, aby mohla plynúť dvojmesačná výpovedná lehota s ukončením 31. marca. Najnáročnejšie obdobie v mojom povolaní!
Podpísala som. Bol to šok. Ako ho zvládnuť? „Pane Bože,prosím Ťa, pomôž!“
Ťažko sa opisujú rána, ktoré nasledovali. Známi mi radili: „Vykašlí sa na robotu,choď na maródku.“
Žiadnym klamstvom by nebolo,keby som ostala na maródke. Cítila som sa, i vyzerala biedne.
Nechcela som, chcela som dokončiť svoju prácu.Dennodenné prosby na kolenách pomáhali zvládať ťažké dva mesiace, premáhať zlosť, ľútosť, bolesť.
Boli to skutočne ťažké chvíle, ale dali mi veľa. 31. marca všetko som odovzdala, rozlúčila sa tak, že s každým sa môžem kedykoľvek stretnúť bez štipky hnevu, bez akejkoľvek výčitky z mojej strany.
Zbytočné by bolo popisovať hľadanie si zamestnania. Každý si vie predstaviť, aké šance má 51 ročná žena.
Na Úrade práce som sa správala hrdinsky, kým som nedržala v rukách preukaz nezamestnaného. Odchádzala som bez pozdravu, so stiahnutým hrdlom a na ulici už som ani neutierala slzy, tečúce po tvári.
Čo ďalej? Znovu : „Pane,prosímŤa…“
Prešlo päť rokov. Podnikám. Nie ľahko. V prosbách, na kolenách… Poznávajúc samu seba, svoje klady, zápory, svoje možností, učiac sa pokore, učiac dôvere v Boha seba i svoju rodinu.
Keby mi kedysi niekto povedal, že aj takto sa dá, neverila by som.
Navždy mi ostane v pamäti sobotný večer, /súrne sme potrebovali peniaze/ a ja o pol deviatej večer vyčítam Pánu Bohu : „Som unavená, sklamaná… “ a vtom sa od vchodu ozvalo zvonenie. Došli mi peniaze. Niekto povie : Náhoda!
Pri dverách Sociálnej poisťovne nadviažem rozhovor s paňou, čakajúcou na manžela. Hovorí mi: „Obidvaja s manželom sme bez rodičov, máme tri deti, celý život sme boli zamestnaní a obidvaja v ten istý deň sme dostali výpoveď. Zrazu človek ostal nikomu nepotrebný. Bolo to ťažké, ale zvládli sme to. Dá sa, s čistým, spokojným svedomím, skomne. Keď človek verí…“
Lúčili sme sa s prianim si všetého dobrého.
Autor: Magdaléna
Práve že v kríze sa moja viera posilnila, vlastne tu ani nešlo o vieru, ale o môj postoj a hlavne o to, že mám dôveru v Pána. Ja som pracovala 37 rokov ako špeciálny pedagóg s nepočujúcimi deťmi a ostatné roky ako logopédka. Zo dňa na deň, a v mojom prípade som mala 56 rokov, mi naša pani riaditeľka povedala, že so mnou od budúceho školského roka nepočíta, aby som sa zariadila. Naša p. riaditeľka je rehoľná sestra. Nepíšem to preto, aby som ju nejako znevažovala, ale povedala mi to na chodbe cez prestávku, len tak bez dôvodu, len tak medzi dverami a štyrmi očami, žiadne zdôvodnenie a žiadne vysvetlenie, len tak medzi zuby – financie… a čo si myslíte, ako mi bolo? S mojimi pocitmi to zamávalo, ale vďaka tomu, že som veriaca a viera je pre mňa základ, som sa nevzdala. Ťažko sa mi to prijalo, ale …moje deti, moji rodičia, myslím tie deti, ktoré som mala na logopédii. Bolo ich požehnane a bolo nám spolu tak dobre. Nuž ale stalo sa…Pán mi pomohol, aj keď dodnes ľutujem, lebo táto práca bola pre mňa veľkou oporou a mojim poslaním…Teraz pracujem v Nemecku, v rodine sa starám o pani, kto to neskúsil nevie…ale opäť, pomáha mi Pán a viera v to, že ak som tu, má to iste zmysel.Ďakujem.