Mesiac Marec a spomienka z detstva :
Obraz sv. Jozefa, pred ním horiaca sviečka, kľačiaci rodičia a my tri deti.
Pred modlitbou sa stále prečítal jeden príbeh. Na každý deň iný.
Čim sme boli starší, tým menej sa nám chcelo prerušovať svoje činnosti a s väčšou nevôľou sme kľakali k modlitbe. I čítané príbehy sa nám zdali neskutočné.
Roky ubehli a ja vo svojich 45. rokoch dostala som výpoveď zo zamestnania. I keď som s výpoveďou viac menej počítala, firma bola v konkurze, zobralo ma to. Svoje pocity nemusím popisovať, dnes ich už poznajú mnohí.
Začala som si hľadať prácu, podala som si inzerát do novín, odpovedala som na uverejnené inzeráty, skúšala som kde-čo. Bez vplyvných známostí, bez peňazí na úplatky / i keby som ich mala, zo zásady by som nedala/.
Zdeptaná som sa vracala zo stretnutí s nádejnými zámestnávateľmi.
V tom, spomienka na takmer zabudnutý príbeh z marcových príbehov na každý deň:
Otec početnej rodiny večer čo večer sa vracia bezradný domov – bez práce. Rodina sa začne modliť k sv. Jozefovi. Otec prácu dostal.
Príbeh, ktorý v detstve, v dobe keď každý musel byť zamestnaný som nechápala a v období dospievania považovala som za rozprávku.
Vrátila som sa k modlitbám z našej rodinnej pobožnosti k sv. Jozefovi.
V jedno piatkové popoludnie, bolo to asi 10 dní pred uplynutím mojej výpovednej lehoty, zazvonil telefón. Hlas v ňom mi oznámil, že od 1.marca môžem nastúpiť do firmy.
28. februára som sa rozlúčila s bývalými kolegyňami a 1. marca som bola už v novom zamestnaní.
Bez úplatkov, bez vplyvných známostí.
Niekto povie: „Náhoda.“ Ja hovorím: „Jedna zo skúsenosti.“
Autor: K.K.
Pridaj komentár