Nemyslím v tej prirodzenej pravde, ktorá sa týka tohto sveta. V tej všetci žijeme. Vo svete vidíme rôznorodosť farieb a množstvo všelijakých vecí. Keď je niečo zelené, tak je to zelené. Keď je obloha modrá, tak je modrá. Strom má výšku 20 metrov, tak ju má. To auto je pre deviatich ľudí, tak je pre deviatich ľudí. To všetko sa týka pravdy tohto sveta. Ten človek kríva, tak kríva.Túto pravdu všetci poznáme, ale je aj iná pravda, ktorá je oveľa dôležitejšia a tú potrebujeme mať v sebe. Je to pravda o našej existencii a o našom budúcom živote.
Existujeme preto, že Boh chcel, aby sme existovali. Náš život nemá konca. Dobre čítate, nemá konca. Smrť to nie je koniec. Prakticky my nikdy nestratíme vedomie. Od okamihu smrti budeme vnímať už realitu nadprirodzeného sveta. Naše vedomie nikdy neprestane fungovať. A toto je pravda. Sme stvorení na Boží obraz a pre večnosť.
Počuj, ak táto pravda nieje v tebe, tak za tým niečo musí byť. Táto pravda nevstupuje do človeka z jedného vážneho dôvodu a to je neúprimnosť človeka voči Bohu. Ak budeme neustále tvrdiť, že nemáme žiadny hriech, tak sme luhári a pravda v nás nebude.
Všetci sme zhrešili a chýba nám Božia sláva. Ako len niekto môže tvrdiť, že on nemá žiadny hriech. A keď spáchame hriech, ako je to možné, že tak dlho s ním dokážeme žiť. A to ešte nieje všetko, keď ideme na spoveď a vôbec nie sme úprimní. Úprimnosť si predstavujem takto: za posledné dva týždne som sa 2xkrát opil a bolo mi z toho zle. Nemusel som piť, ale pil som. Tri krát som vyslovil meno Božie nadarmo. Pozeral som na internete neslušné stránky asi 3 hodiny v kuse. Mal som pritom nečisté myšlienky. Zhrešil som sebaukájaním 2xkrát. Bolo to všetko vedomé a dobrovoľné. Smilnil som s priateľkou – 3 krát. Já som bol ten hlavný pokušiteľ. Nebol som úprimný v slovách. Niečo iné som si myslel a niečo iné som hovoril. Pokazil som dobré meno spolužiakovi z triedy, či kolegovi v práci, lebo som o nich hovoril nepekné veci – ak pravdivé, tak to je ohováranie, ak vymyslené, tak to je osočovanie. Klamal som, aby som sa vyhol nejakej činnosti, či povinnosti. Vyslovil som neslušné slová a čo ma najviac mrzí, že som tak hnusne rozprával aj pred deťmi. Zanedbal som veľa dobrého, pretože som zle využíval čas. Nemiloval som Pána Boha. Z toho dôvodu som vynechával aj modlitbu. Mamonu, či už peniaze, slabosť v sexuálnej oblasti, alkohol, drogy som miloval viac ako Boha. Užívame s manželkou antikoncepciu. Vedome nechceme ďalšie dieťa. Uspokojili sme sa s minimom detí od Boha – jedno či dve deti. Kradol som, hoci som to ani veľmi nepotreboval. Smial som sa z chýb druhých. Dobil som niekoho a kopol do hlavy. Nadával som rodičom a ponižoval som ich. Nebol som úctivý k starším ľuďom. Neodpustil som bývalému manželovi, či manželke. Z tvrdosti srdca neviem niekomu zo srdca odpustiť. Prechovávam v sebe hnev. Často ma prenasledujú zlomyseľné myšlienky. Klamem a prehrávam na automatoch peniaze.
Dúfam, že som vás tým nepohoršil. Toto som si vymyslel, ale nebojme sa byť úprimní. Ja osobne sa veľmi teším, keď mám pred sebou úprimného človeka. Poznávam, že pokora a pravda idú spolu. A to je Kristus. On je tichého a pokorného srdca. A jeho srdce sa zjednocuje len s pokorným a úprimným srdcom človeka. To je tá pravda, tá dôležitejšia pravda a to je Kristus. Pravda nás vyslobodí. Ale nie pravda tohto sveta, že je niečo zelené alebo červené. Pravda, ktorá nás vyslobodzuje nie je z tohto sveta. Túto pravdu nám priniesol Kristus. Kristus je pravda. A on povedal, že ak nebudeme robiť pokánie zahynieme. A čo je robiť pokánie. Priznať si svoje hriechy polopatisticky, byť úprimný. Niekto môže mať homosexuálne sklony, pozerá na internete stránky z touto tematikou, ale ak to takto nepovie nieje úprimný a niet v ňom pravdy. A kto ho potom oslobodí od takých sklonov. A to sa týka každého hriechu. Vyznať sa musíme z každého smrteľného hriechu a ak sme viac krát zopakovali – aj to treba úprimne povedať. Je totiž rozdiel, keď upadneme do hriechu raz a tým, že ho potom viac krát vedome a dobrovoľne opakujeme. Tam už môže byť zlozvyk. Niečo zlé hlboko zakorenené v človeku. Hanba, nehanba, treba ísť s tým von. Mám tento zlozvyk a neviem si s ním dať rady. Keď sme sa pred Bohom nehanbili konať hriešne skutky, lebo Boh nás vidí všade a na každom mieste, potom by sme nemali mať problém sa z toho hriechu vyznať pred Bohom vo sviatosti zmierenia. Áno, je tam človek. Áno, tiež je hriešnik, ale čo je najdôležitejšie, že Boh ho poveril ľuďom odpúšťať hriechy. Komu odpustíte hriechy budú mu odpustené a komu ich zadržíte, budú mu zadržané. Cez takýto hlboký a úprimný prejav pokory, prichádza pravda do nášho života. Áno, cez naše úprimné pokánie prichádza do nášho srdca najviac lásky. Nie skrze zážitky na kresťanských koncertoch, ale skrze pokánie. Človek, ktorý robí úprimné pokánie za svoje hriechy – miluje Boha. A keďže veľa miluje, veľa sa mu aj odpúšťa. Hriešnica vstúpila do domu, kde bol na návšteve Ježiš a nebrala ohľad na ľudí, ktorí boli okolo Ježiša. Títo ľudia ju nemali radi, lebo poznali jej zlé skutky. Aj Ježiš to vedel, ale páčilo sa mu jej verejné pokánie a ľútosť nad svojím predchádzajúcim životom. Nemusela nič hovoriť, všetci videli, že jej to je veľmi ľúto. Pravda o sebe a pravda o Bohu vstúpila do jej srdca. Dostala nové poznanie, ale nielen ona, ale aj tí okolo Ježiša. Kto veľa miluje, tomu sa veľa odpúšťa a kto menej miluje, tomu sa menej odpúšťa. A tak je to s nami všetkými. Aby sme niekoho milovali, potrebujeme tú osobu poznať. My chceme poznať pravdu. Pravdu o živote nám priniesol Kristus. Kristus je pravda. Kto v tejto pravde žije, miluje Krista a nehreší. A ak by aj zhrešil, vie si to hneď priznať a robí pokánie. My máme v nebi zástancu Ježiša a jeho milosť nám pomáha rásť na ceste svätosti. Samozrejme, že to aj sami musíme chcieť. Je pre nás lepšie keď máme ušnú spoveď. Boh nám načúva a odpúšťa nám naše hriechy. Aká je naša láska a úprimnosť, tak sa nám aj odpúšťa.
Ja som si istý, že ak žijem v pravde, verejne hovorím o Božej milosti, sviatosti zmierenia a častého prijímanie Kristovho tela a Krvi v Eucharistii. A tak isto, ak človek vidí človeka v núdzi a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže prebývať Božia láska. Nuž ako. Z nikým nič nemám a ak som niekomu nepomohol… Poznáte tie reči. Ja nemám žiadny hriech. Nemám sa z čoho spovedať. Taký človek má pravdu, čo sa týka tohto sveta. Pozná násobilku aj gramatiku, má pravdu v počítaní a pravopise nerobí chyby, ale o Bohu nechce nič počuť.
Pravdu nám priniesol Kristus a kto ju prijme bude spasený. Amen.
Pridaj komentár