Nebolo mi ľahko, keď som pred niekoľkými rokmi s vtedy dospievajúcou dcérou rozoberala vzťahy medzi ženou a mužom. Primeraným spôsobom som jej vysvetlila, prečo som v deň svojej svadby nemala na sebe biele šaty. Nezabudnem na jej vypleštené oči!
Uzavrela som to vetou : „Želám Ti, aby si sa nikdy nemusela pred svojou dcérou cítiť tak, ako sa ja teraz cítim pred tebou.“
Pred niekoľkými dňami som sa stretla s bývalou spolužiačkou. Prebrali sme tému dôchodok a prešli na tému deti. Jej i moje sú už dospelé. Rozoberali sme ich zamestnanie a na tému práca v zahraničí som skonštatovala, že človek si musí veľmi dobre zvážiť, čo získava a čo stráca, keď odchádza za prácou. Zopakovala som aj vetu, ktorú opakujem často: „Len Pán Boh a tie dievčatá vedia, čo všetko je za tými peniazmi, ktoré si donesú zo zahraničia domov!“
Moja spolužiačka ma udivila odpoveďou: „Veď keby mala moja dcéra priateľa, tak by mohla ísť.“ Tak , takto už určite nie“, oponovala som jej. Ona, s úplnou samozrejmosťou: „No, veď keby sa mali brať…“
Nedohovorili sme. Autobus došiel na zastávku. Ja som sa udivene pozerala za svojou spolužiačkou – veriacou ženou, pravidelne chodiacou do kostola.
Znamená pre nás niečo pojem predmanželská čistota? Či sa ide systémom, zlyhali rodičia, tak je to dovolené aj deťom?
Čo z Desatora je pre nás ešte aktuálne?
Keď Tereza Nvotová predstavila svoj film Je Ježiš normálny? na sociálnej sieti sa ozývali pobúrení veriaci. Ale, je pre nás veriacich naša viera ešte normálna?
Autor: Matka
Pridaj komentár