Neobyčajne pekným príkladom kňazsky zmýšľajúcej ženy a matky, ktorá sa veľmi veľa modlila za povolania, je matka rodiny Angličanka Eliza Vaughanová.
Eliza po svadbe s plukovníkom Johnom Francisom Vaughanom v lete 1830 prestúpila napriek odporu svojich príbuzných na katolícku vieru. Patrila k tým, ktorí konvertovali celým srdcom.
Vo svojej horlivosti svojmu manželovi navrhla, aby svoje deti darovali Bohu.
Táto obdivuhodná žena venovala denne jednu hodinu poklone pred Najsvätejšou oltárnou sviatosťou v domácej kaplnke v Courtfielde. Pritom prosila Boha o veľkú rodinu, o mnoho duchovných povolaní spomedzi jej detí. A bola vypočutá!
Darovala život štrnástim deťom, pričom sama zomrela krátko po pôrode posledného dieťaťa v roku 1853. Z jej 13 žijúcich detí sa z ôsmich synov šiesti stali kňazmi: Herbert, najstarší syn, sa stal arcibiskupom Westminsteru, zakladateľom misijnej spoločnosti St. Josef s Missionary Society a kardinálom; Reginald sa oženil, ako aj Francis Baynham;
Roger, druhý syn, sa stal priorom benediktínov a neskôr obľúbeným arcibiskupom v Sydney; Kenelm sa stal cisterciánom a neskôr diecéznym kňazom; Jozef, štvrtý syn Vaughanovcov, sa tak ako jeho brat stal benediktínskym priorom; Bernhard sa stal jezuitom; John, najmladší z detí bol vysvätený za kňaza svojím najstarším bratom Herbertom a neskôr sa stal biskupom Salfordu v Anglicku.
Z piatich dcér vstúpili štyri do kláštora. Gladis vstúpila do rehole Navštívenia, Tereza sa stala milosrdnou sestrou, Claire klariskou a Mary priorkou augustiniánok. Piata dcéra Vaughanovcov Margrit sa tiež chcela stať rehoľnou sestrou, nebolo to však možné pre jej krehké zdravie. No žila Bohu zasvätene doma a posledné roky strávila v kláštore.
Vďaka matke bola u Vaughanovcov každodenná modlitba a svätá omša v domácej kaplnke tak isto samozrejmá ako hudba, šport, amatérske divadlo, jazda na koni a hry. Eliza napriek tým všetkým starostiam a domácim prácam si nachádzala čas aj pre chorých a núdznych vo svojom okolí, navštevovali ich a pritom ju sprevádzali aj jej deti. Pri takýchto príležitostiach sa učili veľkodušnosti, naučili sa prinášať obety a venovať chudobným vlastné úspory alebo hračky.
Eliza bola pochovaná na svojom milovanom rodinnom sídle Courtfield. Dnes je Courtfield strediskom pre duchovné cvičenia anglickej diecézy Cardiff. Vzhľadom na Elizin svätý život bola v roku 1954 domáca kaplnka posvätená biskupom na svätyňu “Našej milej Panej povolaní” a v roku 2000 ako taká opäť potvrdená.
Text som prevzal z brožúrky “EUCHARISTICKÁ POKLONA ZA POSVATENIE KŇAZOV A DUCHOVNÉ MATERSTVO” – KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV, 2009.
Skutočne je to tak, že kňazské povolania musia byť vymodlené, lebo o tom nám v evanjeliu hovorí sám Ježiš: “Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby posla robotníkov na svoju žatvu” (Mt 9, 37 – 38).
Modlitba v našich farnostiach pred Najsvätejšou oltárnou sviatosťou, aspoň jeden deň v týždni a aspoň jednu hodinu. Kňazi, matky, otcovia, ženy, muži…, chceme, aby v našej krajine boli aj za pár rokov kňazské a rehoľné povolania. V mnohých našich farnostiach už niekoľko rokov nebolo kňazského a rehoľného povolania a veriaci tam, sa niekedy nad tým ani nezamýšľajú. Dúfajme však, že také ženy, ako Eliza, sú v našich farnostiach a majú podporu aj u svojich manželov. Požehnaj nám, Pane, veľké rodiny a nech takto obdarení manželia majú radosť z duchovných povolaní svojich detí. Mnohé ženy trpia neplodnosťou, tiež ich manželia, prosíme ťa za ich uzdravenie, nech odíde neplodnosť z ich života a nastúpi plodnosť, radosť z narodenia zdravých detí. Prosíme ta, Pane, aby sa deti rodili a prosíme ťa za duchovné povolania. Amen.
S prianím všetkého dobrého od Pána Váš brat a kňaz Jaroslav.
Pridaj komentár