Žiadne požehnanie nie je účinné bez náležitých dispozícií toho, kto oň žiada, počnúc zrieknutím sa hriechu.

Pochválený buď Ježiš Kristus. “Boh udeľuje požehnanie tým, že dáva svoju dobrotu, alebo ju vopred ohlasuje. Ľudia žehnajú Bohu tým, že hlásajú jeho slávu, vzdávajú mu vďaky, zbožne ho uctievajú a prejavujú mu poslušnosť. Keď žehnajú druhým, vyprosujú Božiu pomoc buď pre jednotlivcov alebo zhromaždený ľud.” (Benedikcionál 6) Požehnanie je svätenina, preto vyžaduje ako základný postoj vieru, aby spôsobilo to, čo naznačuje, a vyžaduje odpoveď života vo vzťahu k tomu, čo sa ním slávi. „Benedícere“ znamená, ako toto slovo pripomína aj v hebrejčine (barak) a v gréčtine (eulogein), „dobrorečiť“ Bohu, „hovoriť dobre“ o Bohu, pretože, ak ho uznávame a tak prosíme o jeho pomoc a o príhovor Panny Márie a svätých, môže nám dať svoje dobrá, keď konkrétne prežívame svoju kresťanskú existenciu. Kňazi nech teda ochotne vyhovejú tým, ktorí ich žiadajú o zvláštne požehnanie osôb a vecí, ale zakaždým nech starostlivo jasne vysvetlia, že žiadne požehnanie nie je účinné bez náležitých dispozícií toho, kto oň žiada, počnúc zrieknutím sa hriechu. V opačnom prípade je nebezpečenstvo, že požehnanie bude zbavené svojho pravého významu, a dokonca, že bude pripodobnené amuletu alebo podobným predmetom, alebo, že bude zredukované na gesto, vzďaľujúce od viery a dôsledného života, aký žiada evanjelium. Predovšetkým sa treba strániť hriechu, zriekať sa zlého ducha, aby požehnanie prinieslo osobe želaný účinok. Modlime sa: Pane, daj nám väčšiu vieru. S prianím všetkého dobrého od Pána Váš brat Jaroslav.