Blahoslavený chudobný v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Chudoba, o ktorej hovorí Ježiš, nie je nešťastím. Jaques Lusseyran, narodený v roku 1924, slepec od ľudovej školy, neskôr univerzitný profesor literatúry a nacistický väzeň v Buchenwalde vo svojej knihe “Nájdené svetlo” píše toto:
“Nemal som v živote veľké nároky. Nepotreboval som nijakú inú poctu než ostať nažive. To bola moja túžba v koncentráku. Videl som, ako sa mnohí trápia a doslova zožierajú. Ľudia, ktorí bývali predtým vážení, vnútorne sa zhrýzali preto, že vážnosť stratili. V tejto ohromnej mase všetky vedomosti a tituly neužitočne zanikali. Vzdelanci nevedeli pochopiť, že ich vedomosti už nikto nepotrebuje. Tak sme tam denne žili jeden vedľa druhého – nijaká hodnosť, nijaké majetky, nijaké prednosti, nijaké tituly – všetci sme boli zrovnaní. Zmizol vonkajší lesk. Každý bol len človek taký, akým naozaj bol. Všetci sme boli pomiešaní – kňaz vedľa kirgizského pastiera, profesor Sorbony vedľa zlodeja. Boli sme tam múdri i hlupáci, hrdinovia i zbabelci, dobrí i zlí. Ale väčšina z nás boli ľudia nešťastní. A predsa boli v Buchenwalde aj boháči. A to boli tí, ktorí dokázali v tomto pekle zabudnúť na seba. Vedeli sa usmiať, povedať vľúdne slovo, rozdávať nádej druhým. Mali sme ich radi. Pomreli len tí, ktorí nevedeli prijať ťarchu položenia. Ostatní prežili. Pozerali na všetko akoby z odstupu a aj život v tomto pekle považovali len za časť čohosi väčšieho. U toho typu ľudí som videl vždy len radosť. A naozaj. Kto tu chcel žiť a prežiť, nesmel žiť len sám pre seba. Musel sa chytiť niečoho väčšieho, než bol on sám. Takíto šťastní a bohatí ľudia boli medzi nami. Rozdávali všetko, aj čas svojho života. Až do vyčerpania. Starali sa o chorých a utešovali ostatných. Naozaj, blažení chudobní, lebo ich je Božie kráľovstvo.” Amen.
Aj dnes mnohí ľudia lipnú na tom, že sú váženejší, vzdelanejší, zbehlejší v rôznych jazykoch, krásne vyzerajúci, bohatší, že majú prednostné právo a posadia ich do lóže pre VIP hostí. Čo v skutočnosti znamenajú, nič viac, len to, že akí sú v skutočnosti pred Bohom. Aj vo vnútri Cirkvi môže niekto upadnúť do namyslenosti o sebe, že v kariére stúpa a má pohodlný život. Žije si svoj život v priestrannej a honosnej budove a niekedy sa poníži, stretne sa s chudákmi tejto zeme a naleje im za žufanku polievky do taniera, s pocitom, že robí službu lásky. Vy, môžete takýmto ľuďom uveriť, že im skutočne záleží na hlásaní evanjelia a na chudobných ľuďoch. Len hrajú divadlo pred svetom. K zamysleniu nech nám poslúži príbeh bohatého mladíka, ktorého najprv Ježiš požiadal, aby sa rozumne zbavil svojho majetku. Zatiaľ platí zásada, že čím viac peňazí si našetrím, tým viac sa budem mať lepšie a chudák si nezaslúži nič, lebo je darebák a lenivec. Prečo by som mal byť práve ja tým, že sa zrieknem majetku v prospech chudobných tejto zeme? To nech Ježiš odo mňa nečaká. Ale za žufanku polievky nalejem chudákovi, to ma až tak veľa nestojí. Krásne čisté autíčko dobrej značky, vždy upravený navonok, diplomatické vystupovanie…, to sa dnes nesie. Takým patrí uznanie a pocta.
Pridaj komentár