Počas mojej 2-ročnej pastierskej starostlivosti o chorých a trpiacich v Brezne som v jedno popoludnie navštívil oddelenie pre dlhodobo chorých pacientov v starej nemocnici. Vošiel som do jednej z izieb na oddelení zo súhlasom službu konajúceho zdravotného personálu a hneď na prvej posteli som si všimol muža, ktorý bol bez nôh. Mali ich od vrchu amputované. Pristúpil som k nemu bližšie, pozdravil som a povedal som mu, že v živote nesie veľmi ťažký kríž ako Pán Ježiš. On sa na mňa pozrel a ma napomenul, že čo to rozprávam: Pán Ježiš niesol o mnoho ťažší kríž, ako ja nesiem. Aby som tak nerozprával. Ja som ho vlastne chcel len povzbudiť, lebo som si rozumom začal uvedomovať, že aký musí byť ťažký život bez oboch nôh. Človek je úplne odkázaný na pomoc druhých. Jeho slová ma tak trošku zahanbili, ale zároveň som sa veľmi tešil, že mám pred sebou človeka s hlbokou vierou v Ježiša Krista, nášho Pána. Od tohto prvého stretnutia sme sa stali veľmi blízkymi ľuďmi.
Tento brat, otec bol pre mňa veľkým povzbudením ako prekonávať bežné protivenstvá života a niesť kríž zo živou vierou.
Niekedy sme veľmi citliví už na malé bolesti nášho tela a hneď sa dokážeme posťažovať na chorobu, informujeme mnohých ľudí, aby nás trošku poľutovali. Bolesť tela je nepríjemná. Stačí keď nás bolí jeden úd nášho tela, tak sa to výrazne prejavuje v našom živote.
Obetujem každú bolesť nášho tela za obrátenie hriešnikov, za pokoj v rodine a na úmysly našej Cirkvi.
Pridaj komentár