Dvaja bratia putovali a keď sa im počas cesty nedostávalo vody, jeden zomrel a druhý bol blízko smrti. Telesné vyčerpanie mu neumožňovalo ísť ďalej, ležal umorený smädom na zemi a čakal, že zomrie. Anton pustovník, bývajúci v samote v horách, zavolal k sebe dvoch mníchov, ktorý boli vtedy na návšteve u neho a rýchlo ich posielal, aby zobrali nádoby s vodou a bežali k ceste, ktorá vedie do Egypta. Jeden z dvoch pútnikov už zomrel a druhý o chvíľu môže tiež, preto sa ponáhľajte, prosím. Toto mi bolo zjavené teraz v čase modlitby. Mnísi sa ponáhľali, našli ležiacu mŕtvolu a tú aj na mieste pochovali. Druhého človeka vodou prebudili k životu a priviedli ho potom, keď na čerpal síl k starcovi. Bola to však vzdialenosť jedného dňa cesty. Pokiaľ sa niekto spýta: “Prečo to Anton nepovedal skôr, aby aj prvý z bratov neumrel!?”, pýta sa nesprávne.
Anton neurčoval, že dotyčný umrie. Bol to Boh, ktorý jednému stanovil, že má umrieť a o druhom podal Antonovi zjavenie.
U Antona bolo zázračné práve to, že aj napriek tomu, že býval v horách, mal vnímavé a pozorné srdce a Boh mu ukázal, čo sa prihodilo v diaľke. (z knihy: “Život sv. Antona pustovníka” od sv. Atanáza)
Pridaj komentár