"Biblické kurzy môžu viesť iba kňazi alebo kvalifikovaní rehoľníci…"

Pápeži ani nijaká vatikánska inštitúcia takéto obmedzenie nikdy nezaviedli. Zaviedli by ho vtedy, keby povinnosť šíriť vieru mali iba kňazi a rehoľníci a nikto iný, čo však nie je pravda. Všetci sme povolaní vieru prijať, žiť a šíriť. Misijný príkaz (Mt 28, 19-20) bol daný osobitným spôsobom apoštolom, ale platí aj pre nás všetkých.
Jedným zo spôsobov, ako sa zapojiť do evanjelizácie, je viesť našich farníkov k spoločnému štúdiu Biblie.(Stojí za to si zapamätať, čo povedal svätý Hieronym: „Ľudia, ktorí nepoznajú Písmo, nepoznajú Krista.”) Ak sa budeme unúvať ich hľadať, v každej farnosti nájdeme laikov, ktorí sú dostatočne zbehlí v Písme a zároveň sú schopní poslucháčom presne tlmočiť cirkevný výklad. Niekedy sú kňazi a rehoľníci tými najlepšími učiteľmi, inokedy nie. Dostal som raz list od ženy z istej farnosti, kde základy katolíckej vierouky a biblistiky vyučovala rehoľná sestra. Na žiadosť niektorých študentov, aby spresnila, ktoré učenie je pravdivé a ktoré nie, odpovedala, že pravda je relatívna a hľadanie pravdy je iba stratou času. A potom svojmu argumentu nasadila korunu tvrdením: „Veď aj Ježiš sa pýtal: Čo je pravda?” Študentom ovisla sánka. Neboli nadšení faktom, že ich učiteľka, o ktorej predpokladali, že je zbehlá v Písme, vkladá do úst Ježiša slová Poncia Piláta (Jn 18,38). Pritom Ježiš dal už pred tým na túto otázku jasnú odpoveď: „Ja som cesta, pravda a život.” (Jn 14,6).