Dva dni pred birmovkou sme v kostole postavili studňu z kameňa. V tomto nápade som chcel priblížiť mladým ľuďom stretnutie Pána Ježiša so Samaritánkou, ktoré sa odohralo práve pri studni. Dialóg, ktorý tam prebiehal medzi nimi dvomi opisuje apoštol Ján v štvrtej kapitole svojho evanjelia. Čo je dôležité, že táto žena dovolila, aby Pán Ježiš vstúpil do jej najhlbšieho ja a oslobodil ju od pocitov viny. Vzal jej všetku bolesť zo srdca a v jej živote nastala veľká premena. Pán Ježiš naplnil jej srdce láskou. Nechala krčah s vodou pri studni a odišla do mesta zvestovať Mesiáša. Stala sa prvou misionárkou.
Aj naši birmovanci dňa 16. októbra 2011 zanechali svoje džbány pri studni a odišli do dediny zvestovať Ježiša Krista. Aspoň tak by to malo byť. Pán Ježiš je v našom kostole 24 hodín denne pre nás všetkých, teda aj pre birmovancov. On je zdrojom lásky. Ježiš je láska. Ak v niekom vychladla pravá láska, tak len preto, že nechodí ku Kristovi alebo sa s ním jednoducho prestal rozprávať (vynechávanie modlitieb). Vrátiť sa k predchádzajúcemu životu bez praktizovania svojej viery alebo prestať veriť, tak to nie je správna voľba. Mlčať o Kristovi sa nevypláca. Skôr či neskôr sa s Ježišom každý znovu stretne. Kňazovi sa dá vyhnúť alebo odvrátiť od neho svoju tvár a pohŕdať ním, to sa dá, ale nedokážeme sa vyhnúť Ježišovi. Ďakujem Bohu, že z našich 28 birmovancov vidím niektorých pravidelne na svätých omšiach a niektorých aspoň “občas.” Pravdepodobne iba jeden nechodí vôbec a je mi to veľmi ľúto.
Birmovanci, prosím zvestujte Krista v našich farnostiach. Samaritánka naplnená Duchom Svätým v tom nemala problém. Starý hriešny život nechala pri Ježišovi (džbán s vodou) a do mesta išla úplne nová, očistená, naplnená pravou láskou (so živou vodou).
Túžim, aby mladí kresťania (birmovanci) v moje farnosti a v iných farnostiach evanjelizovali mladších od seba a deti. Aby sa ich ujali a na spoločných stretkách (napr. na fare) im vykladali pravdy našej katolíckej viery a trávili čas spolu s nimi aj pri rozličných hrách, súťažiach a pod. Ukázať deťom, že naša viera nie je len o chodení do kostola a potom nič. V niektorých farnostiach sú mladí ľudia aktívny a nepýtajú sa: Čo z toho budeme mať? Čo z toho budú mať? Viem, že nemať za nikoho zodpovednosť a robiť si čo chcem je jednoduchšie. Navštíviť v nedeľu dopoludnia kostol a potom mať leháro je tiež jednoduchšie, ako sa venovať „cudzím“ deťom a zahrať sa s nimi a povedať im zopár múdrych slov alebo ich v niečom poučiť. To chce trpezlivosť a čas. Ako rýchlo zabúdame, že Ježiš je s nami trpezlivý a dáva nám dostatok času na pokánie. Ak by to tak nebolo, nikto z nás by tu už nebol. Lenže, keďže sa to doteraz nestalo a ešte žijeme, hrešíme ďalej a žijeme a mnohí ľudia okolo nás žijú podobne a nič sa nedeje, tak možno Boh neexistuje. Veď mnohí to už tak tvrdia. Len nech máme čo jesť a piť a začo zaplatiť účty. Poprípade mať peniaze aj na dovolenku a na iné veci. To je dôležité. Nehovorím, že tieto veci nepotrebujeme k životu. Veď tešiť sa zo zdravých potešení tohto sveta nie je zlé. Ale ak ľuďom chýba duchovné vedenie – smerovanie, tak práve týmto svetským veciam začnú oddávať celé svoje srdcia. Boh sa dostane v ich životoch na vedľajšiu koľaj a vracajú sa k nemu iba vtedy, keď niečo ťažké, existenčné, začne na nich doliehať. Zmýšľanie podľa tohto sveta je smrť a zatratenie. Zmýšľať podľa Ježiša Krista je milosť a večný život. Žime pre našu spásu a pomáhajme aj druhým. Neprídeme o svoju odmenu. Samaritánka to pochopila a zrazu jej bolo jedno čo si o nej myslia ľudia. Dôležité pre ňu bolo to, čo si onej myslel Ježiš.
Tak aj mne, aj tebe nech je jedno čo si o nás budú myslieť ľudia, keď im budeme ohlasovať Krista a jeho kráľovstvo. Podstatné pre náš život je to, čo si o nás myslí Ježiš.
Ďakujem birmovancom, ktorí sa vo svojich farnostiach venujú deťom a mládeži a pritom úzko spolupracujú so svojimi farármi. Lebo aj to je dôležité, radiť sa so svojimi kňazmi a byť im poslušným. Učíme sa celý život. A poslušnosť je znakom zdravého duchovného vedenia.
Pomodlite sa aj za mojich birmovancov vo farnosti, aby vo svojich srdciach zatúžili pravidelne (aspoň raz za týždeň) venovať sa deťom a mládeži vo farnosti a pomáhali im v duchovnom raste. Mne sa to zatiaľ nedarí ich nejak motivovať.
Svet v ktorom žijeme, akoby ich vytrhával od Krista a nemá v tom konca kraja. Len kde, kto sa postaví proti tomuto trendu sveta a bojuje za Krista a za jeho Evanjelium zdravého života a lásky. Vďaka všetkým Kristovým bojovníkom. Vaša obeta nebude nikdy márna a budete sa radovať po celú večnosť.
Pridaj komentár