Kto by sa nebál? To myslím tak normálne, prirodzene, ľudsky. Živá viera v srdci človeka ale dokáže premôcť pud sebazáchovy až do takej miery, že človek v nastávajúcej blízkej smrti už nemá žiadny strach a v pokoji odovzdá svoju dušu Pánovi.
Pozemský život úzko súvisí so smrťou. Smrť pre každého človeka je čosi výnimočné, lebo sa nedá zopakovať. Výnimkou sú tí ľudia, ktorých Boh vzkriesil z mŕtvych a na určitý čas ich pozemský život ešte pokračoval. Oni zomreli 2 krát. Známy človek z histórie Lazár bol v hrobe už 4 dni a Kristus ho vzkriesil k životu. Nemáme jeho svedectvo, že kde vlastne bola počas tých 4 dní v hrobe jeho nesmrteľná duša. Čo prežíval. Aké to bolo byť “mŕtvy.” Či čakal na príchod Krista do Betánie. S kým sa tam rozprával a pod. Možno mu takéto otázky v súkromí niekto položil, ale mi nič od neho nevieme. Čo je však dôležité:
“Že máme svedectvo od Pána Ježiša: Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. Ja som vzkriesenie a život.”
Smrť je momentom Pravdy. Zbadáme, že žijeme aj mimo tela. Vedomie života nikdy nestrácame. Naša duša je nesmrteľná, teda nemožno ju zabiť. Telo je možné zabiť, ale dušu nie. O tom hovorí aj Sväté Písmo: “Aby sme sa nebáli tých, ktorí nám zabíjajú telo, potom už nemajú čo urobiť.” Povzbudzujúce slová, ale predsa by sme nechceli, aby nás niekto zabíjal. Stať sa mučeníkom nie je jednoduché. Je to ťažké. Apoštol Peter si mohol hovoriť koľko chcel, že aj keby som mal zomrieť s tebou, neopustím ťa. A keď mal s ním čeliť smrti, zrazu mal strach. Nepriznal sa k nemu. Potom, keď prišiel jeho deň dostal Milosť zomrieť za Krista, svojho Majstra a učiteľa. Chceli ho zabiť ako Pána, ale on s tým nesúhlasil. Tak ho ukrižovali dolu hlavou.
Raz som sa pýtal žiakov na hodine, že ak by ich ocko alebo mama potrebovali krv, či by im ju bez problémov darovali. Jasné, že áno, kričali všetci. No ak by vám lekár povedal, že vaša mamička potrebuje súrne nové srdce, dali by ste jej to svoje a v triede bolo ticho. A tu niekto povedal, mama by to nechcela, aby som jej dal svoje srdce. Vynašiel sa. No aj napriek tomu, si musíme priznať, že je ťažké za niekoho zomrieť. A vôbec myšlienka na svoju smrť môže niekoho tak veľmi desiť a radšej na túto tému nechce ani nič počuť.
Na smrť sa treba pripravovať celý život. Môže sa stať aj to, že príde veľmi rýchlo. Nepočká a zapíše sa do tváre človeka. Opona v našom živote (v chráme) sa roztrhne a cez otvor príde svetlo, pred ktorým nič nebude skryté. Minulosť, prítomnosť a budúcnosť sa zlúčia v jeden jediný bod. V tomto bode uskutočníme svoje posledné rozhodnutie, ktoré ako súhrn všetkých našich životných rozhodnutí sa stane jediným rozhodnutím našej existencie. Tkzv. sebareflexia duše. Budem vedieť ako som žil a aj to čo bude so mnou ďalej.
Viac myslime na Pána, ako na smrť. On sa už postará o náš bezproblémový odchod z tohto tela na večnosť. V deň vzkriesenia si oblečieme oslávené telo. Môj, náš život je v jeho rukách. Pokiaľ žijeme tu na zemi, zmýšľajme tak ako Kristus Ježiš a robme všetko čo nám prikázal, aby sme robili. Napr. milovali aj tých, ktorí nám zle robia. Slnko nech nezapadá nad vašim hnevom, hovorí tiež v láske k nám. Všetko môžem, ale nie všetko mi osoží. Aký je náš život, taká bude aj naša smrť. Amen.
No najlepšie by bolo, keby Pán Ježiš už prišiel v sláve na túto zem. Potom by už nikto z nás neumrel. Maranatha – Príď Pane Ježišu. Katolícka Cirkev pri svätých omšiach po celom svete jednotne túži a očakáva Pánov druhý príchod. Pán príde v pravý čas, nebude meškať. Snažme sa, aby našiel vieru na zemi, v našich farnostiach. O čom ste sa rozprávali cestou? O čom sa často rozprávame tu na zemi? Hovorme o Bohu, o večnosti, o jeho prisľúbeniach. Hovorme o Ježišových skutkoch, o jeho a našej matke Márii. Urobme všetko, čo nám povie Boh. Odvráťme svoj zrak od hriechu a od zlých vecí. Spovedajme sa a navštevujme často Eucharistiu. To je živý Kristus medzi nami. Amen.
Pridaj komentár