V tomto školskom roku 2011/2012 chodím vyučovať náboženskú výchovu aj do Brezovej pod Bradlom. Ponad mesto sa týči vrch Bradlo, na ktorého vrchole stojí Mohyla Milana Rastislava Štefánika, rodáka z neďalekých Košarísk.
Na zemi je mnoho takýchto a iných pamätníkov, ktoré boli postavené na počesť tých ľudí, ktorí boli považovaní za veľkých. Najväčšie medzi týmito pamätníkmi sú pamätníky postavené slávnym vojvodcom, mocným generálom a admirálom. Svedčí o tom aj táto Mohyla na vrchu Bradlo. Mysľou som obdivoval námahu tých ľudí, ktorí ju v minulosti stavali.
Známa biblická postava Šalamún však vo svojej múdrosti, ktorú si prosil od Pána, aby vedel spravovať tak početný ľud, akým bol Izrael, poukazuje na to, že sebaovládanie si zaslúži viacej úcty než hociktoré vojenské víťazstvo. Za kráľa Šalamúna mala krajina štyridsať rokov pokoj a bezpečie.
Z ľudského hľadiska je dobytie mesta, krajiny významným činom. Z božského hľadiska je ovládanie samého seba, teda schopnosť byť sám sebe šéfom, úspechom väčším a dôležitejším pre život ako taký. A táto veľkosť nie je vyhradená iba pre pár vyvolených. Každý z nás môže toto víťazstvo dosiahnuť. Najlepším priateľom, alebo najhorším nepriateľom si pre seba ty sám.
“Lepšie je byť trpezlivý ako silák, (lepšie) sa ovládať, než mesto zaujať.” (Prísl 16, 32) To, čo napísal múdry Šalamún o sebaovládaní, platí a bude platiť stále.
Sebaovládanie je základom života. Je ovocím Ducha Svätého. Ak toto ovocie v živote nenesieme, spôsobíme si mnoho problémov. Žijeme v tomto svete, ktorý je plný scestných lákadiel a okruh našich známych či priateľov zahŕňa aj telesne zmýšľajúcich ľudí – svetských ľudí, ktorí vychutnávajú ponuky tohto sveta plným dúškom so všetkými pozlátkami a ak sa nebudeme ovládať, znovu padneme.
Nobelovú cenu mieru si zaslúži každý človek, ktorý vie byť sám sebe šéfom.
Ovládať sa – chcel by som sa to naučiť na sto percent. Len neviem, či sa mi to do smrti podarí. Čo nie je možné mne, tebe… prosme Ducha Svätého o toto jeho ovocie – chcem vedieť ovládať svoj jazyk, svoje telo, svoj žalúdok, svoje postavenie v spoločnosti, ovládať svoje materiálne veci, svoje financie, svoje auto, zvieratá, ovládať alkohol, cigarety, sexuálne túžby, internet… skrátka vedieť byť sám sebe šéfom.
Duch Svätý dáva toto ovocie len a len pokorným ľuďom. Pyšný človek nech si nenamýšľa, že on to už všetko má a vie. Učíme sa celý život. Pokora a pýcha sú v každom z nás, ale je dôležité čím je viac zaujatá naša myseľ, náš rozum, naše srdce, naše bytie. Pokorný človek vždy prosí Boha o odpustenie a považuje toho druhého človeka, nech je to ktokoľvek na svete za väčšieho ako je on sám. Pyšný človek si však toto nikdy nepripustí.
Dosiahnuť pokorné zmýšľanie nedokáže človek sám od seba, to je Božia milosť v človeku. Ale Sväté Písmo nás vyzýva, aby sme zmýšľali tak ako Kristus Ježiš, to znamená, že Boh chce dať túto milosť každému človeku a táto milosť je pri každom z nás. Otvorme jej svoje srdce, túžme po nej a ona nás uvedie do nového života, hoci budeme aj naďalej žiť v tom istom prostredí, ale už to bude niečo nové. Nemyslím, že bez utrpenia. Utrpenie zostáva súčasťou života, aj keď je človek pokorný. Utrpenie a smrť takých ľudí sa však stáva semenom nových kresťanov.
A na záver niečo úsmevné a zároveň múdre:
V prijímacej kancelárii jednej veľkej továrne na stene visí zaujímavé motto: “Keby si ty bol šéfom a uchádzal by si sa o prácu u nás, prijal by si sa?”
Byť sám sebe šéfom… prosím Pane. Amen.
Pridaj komentár