Človek často sklame pretože je človekom.
Každý skúsený vždy ráta s ľudskou omylnosťou a nespoľahlivosťou. Jednoducho s tým počíta. Samozrejme, že to nejako umelo nevyvoláva alebo neprovokuje svojimi rečami. Človek sa predsa vie aj pochlapiť. V Evanjeliu čítame, ako otec žiadal synov, aby šli pracovať do vinice. Prvý povedal, že ide, ale nakoniec nešiel. A ten druhý povedal, že sa mu nechce, ale nakoniec išiel. Kto z nich splnil otcovu vôľu? Ten druhý, a to aj napriek tomu, že sa mu hneď nechcelo. Tak to otcovi aj tlmočil. Ale si to rozmyslel. Pochlapil sa. Makal vo vinici. Ten prvý otca sklamal. Ale otec si zachoval v srdci pokoj. Stále mal pre neho lásku a odpustenie.
Nejak podobne je to aj s nami. Raz sa nám chce, inokedy zase nie. Niekedy to, čo od nás žiadajú iní ľudia urobíme hneď, sme akční, chytrí. No máme aj také chvíle, že sa nám do toho nechce, odložíme tú službu, či prácu na neskôr a žiaľ nám často aj vyfúka z hlavy to, čo sme mali urobiť. A neurobili sme. Takí sme. Taký je človek. Skúsený a rozumný s tým počíta. S ľudskou omylnosťou a nespoľahlivosťou. A dôležitým faktorom v jeho živote je aj to, že napriek všetkým tým zlyhaniam ľudí okolo seba si uchováva v srdci pokoj a pravú lásku. Tomuto sa učíme od nášho Ježiša. Neraz ho sklamali apoštoli, aj iní ľudia. Čo On robil s tým, vymenil ich, zanevrel na nich, nadával im, ohováral ich. Nie. Povedal im však pravdu. Poučil ich a mal v srdci stále pre nich lásku a odpustenie. Aké boli a sú doposiaľ naše reakcie na ľudí, ktorí nás veľmi sklamali. Daj, Pane, aby ten náš postoj voči nim nebol na míle vzdialený od tvojej lásky.
Úplnú istotu môže mať človek tu na zemi iba v Kristovi. Táto istota je nadprirodzená a preto je úplne iná, ako ľudská. Je to istota najvyššej kvality. Treba však rešpektovať jej špecifiká, jej zvláštnosti. Zakladá sa na dôvere. Pri každom z nás stojí Pán a pomáha nám, keď mu to dovolíme a prijmeme jeho pravidlá spolupráce. Nemôžeme diktovať a dávať termíny, jeho všemohúcnosť určuje, kedy má zasiahnuť. Prosiť však môžeme, ba Božie slovo nám to tak aj odporúča, aby sme prosili, avšak prosme o veci pozemského života s takou vnútornou istotou, že Boh o nás všetko vie, a že nás aj skutočne miluje. Bohu na nás nesmierne záleží, na každom jednom z nás. Veď aký veľký dlh Ježiš za nás splatil, aby sme mohli byť slobodní. Buďme vďační! Pozerajme na skutočnosti očami viery. Božia všemohúcnosť určite včas zasiahne. Voči niektorým ľuďom, ktorí nás veľmi sklamali, zranili, sme sa otočili chrbtom, skutočne sme im ešte neodpustili. Alebo ich skrátka už iba podceňujeme, znižujeme na nejakú slabú úroveň, akoby skrátka pre nás už nič ani neznamenali. Nemá to tak byť, bratia a sestry. V Kristovi však nikdy nestrácam svoju hodnotu, nikto z nás. Preto sa snažím učiť od neho veľkému odpúšťaniu a veľkej láske. Chcem mať tieto dary vo svojom srdci, prosím a ďakujem. Aj ako človek, aj ako kňaz môžem v očiach ľudí, v očiach svojich nadriadených padnúť na posledné miesto. Áno, aj pre svoju nespoľahlivosť, pre svoje chyby. Ale nemusí to byť len preto. Kristus však je aj tam a vie človeka príjemne prekvapiť aj tam. Vie zúboženého človeka pozdvihnúť. Zo smetiska povyšuje bedára. Dôverujme nášmu Pánovi, Ježišovi Kristovi. Snažme sa žiť tak, aby sme čo najmenej sklamali aj ľudí a keď už niečo sľúbime, tak to aj splňme. Božia milosť nech nám v tom mocne pomáha. Ďakujeme ti, Pane.
S prianím všetkého dobrého od Pána Váš brat a kňaz Jaroslav.
Pridaj komentár