Je tu aj tretia možnosť. Ja sa nestarám do nikoho a nech sa druhí nestarajú do mňa.
Myslím si, že dnes sa mnohí ľudia utiekajú k tej tretej možnosti, aby mali od každého a od všetkých pokoj. Správajú sa tak, ako im to v danej chvíli vyhovuje a proti druhým vyslovia napomenutie iba vtedy, keď zasahujú do ich súkromia. Inak, nech si robia čo chcú, aj ja si robím čo chcem. Aký hriech, prosím Vás nehovorte mi o hriechu. Ja som slobodný človek. Takýto postoj je typický pre svetsky zmýšľajúcich ľudí.
Duchovný človek však takto nezmýšľa. Za napomenutím totiž vidí večné blaho a prosí Pána, aby sa nikdy nevzdal napomenutia, ktoré bude potrebovať. Nábožný človek vie prijímať napomenutia, aj keď to v tom okamihu napomenutia môže byť dosť nepríjemné a zahanbujúce. Dokonca aj hnev sa môže na začiatku objaviť, ale po uvážení a preležaní v hlave je nakoniec vďačný za každé napomenutie.
Krásne to vystihuje Božie slovo v Knihe prísloví:
„Pokarhaj múdreho a bude ťa mať rád. Daj (poučenie) múdremu a bude ešte múdrejší“ (Prís 9, 8).
Teda rozumný človek, ktorého ak niekto napomína, bude mu za to vďačný.
Pane Ježišu, prosím nauč ma prijímať napomenutia od ľudí, ktoré budem potrebovať. Veď ide o veľa, ide o večný život. Pomôž mi z môjho oka odstrániť brvno, hriech, ktorý ma tlačí k zemi a ničí môj duchovný život. Vykoreň hriechy z môjho srdca a stvor vo mne srdce čisté. Obnov vo mne Ducha pevného a spásneho. Daj mi silu s láskou pristúpiť k blížnemu, ktorý pácha hriech a s pokorou v srdci ho bratsky napomenúť. Vlož mi na pery vhodné slová, ktoré brata alebo sestru chytia za srdce a tak spoločne budeme kráčať za tebou. Po ceste, ktorú si nám vyznačil a ktorá vedie do večného života.
Kedy ťa niekto naposledy napomenul. A aká bola tvoja reakcia?
Ak si niekto dnes myslí, že on nepotrebuje napomenutie, tak asi sa mýli. Čo na to povieš? To dnes nemyslím, že práve teraz, ale jednoducho vo veku v ktorom žijeme. Už mnohé deti nevedia, ako sa majú z roztopaše správať a robia a hovoria naozaj zlé veci. Vytráca sa úcta k starším ľuďom.
Mne osobne je bližšie prijímať napomenutie, ale aj já mám problémy ho niekedy prijať. Pokora v srdci tu má dôležitú úlohu. A bez nej sa človek nepohne dopredu. No zároveň si uvedomujem, že mojím poslaním je aj napomínať druhých ľudí. Mohol by som ľuďom hovoriť vždy veľmi sladké slová a nechať ich vlastne tak, nech si robia čo chcú. No raz budem stáť pred našim Ježišom a položí mi otázku, že prečo som neučil ľud pravde. A ja takúto otázku nechcem počuť z jeho úst.
Proste za nás kňazov, aby sme sa nebáli učiť pravdu a aj napomínať v pravde. A tiež, aby to naši veriaci, nám zverený ľud v pokore prijal. Sami však máme byť pokorní a žiť svoj život tak, aby sme svojich farníkov napomínali k dobrému nielen slovami, ale predovšetkým príkladom, ktorý bude pre dobrých povzbudením a iným výčitkou.
Buďme vďační Pánovi aj za osteň, ktorí v živote nesieme. Vlastne nám bráni, aby sme sa nevyvyšovali nad inými.
Duchovný človek si vypočuje každé napomenutie od blížnych a nechá si to preležať v hlave. Pane Ježišu nikdy sa nevzdaj napomenutia, ktoré budeme potrebovať a daj nám múdrosť srdca, nauč nás rátať naše dni. Amen.
Pridaj komentár