„Od Boha pochádza každé požehnanie…Pri každom požehnaní, či už požehnáva Boh priamo alebo cez ľudí, sprostredkuje sa a udeľuje jeho milosť, prisľubuje sa jeho pomoc a utvrdzuje sa viera v neho. Vtedy vlastne sám Boh požehnáva a preukazuje nám svoju dobrotu.“
Tomislav Ivančič
Počas môjho štúdia na zdravotnej škole som mala možnosť absolvovať prax aj v detskom domove. Starali sme sa o novorodencov a deti v predškolskom veku. Veľmi sa nám tu páčilo a mnohí z nás by si ich najradšej zobrali domov a zahŕňali ich nesmiernou láskou. Nechápali sme, ako môže niekto odložiť svoje dieťa, ktoré nosí 9 mesiacov pod svojím srdcom. No potom nám sestričky, ktoré sa o ne starali povedali, že mnohé z nich sú od rodičov drogovo závislých, čo postihlo bohužiaľ aj ich deti a iní rodičia sa zase nedokázali postarať o svoje deti, kvôli zlým sociálnym podmienkam.
Naša prax v detskom domove sa bohužiaľ o niekoľko dní skončila. Keďže som bola na internáte, povedala som si, že tam budem chodiť ako dobrovoľníčka a pomáhať pri ich starostlivosti, lebo tam bývali po obede asi 2 sestričky na 6-7 novorodencov. Spolu so mnou išiel aj môj spolužiak a tak sme si vybavili dobrovoľnícku prácu v DD. Keď sme tam prišli mimo praxe, už ako dobrovoľníci, nemali žiadnych novorodencov (myslím, že boli umiestnené do profesionálnych rodín, čo nás aj potešilo, lebo sa im dostane potrebná, dostatočná starostlivosť) a tak sme išli k dedičkám predškolského veku. Bolo tu asi 4-5 detí, s ktorými sme sa hrávali, chodili na vychádzky… Mne osobne veľmi prirástli k srdcu a čas strávený tu mi veľa dal do života. Boli to vysmiate slniečka, veľmi šikovné, múdre deti, plné radosti, a mňa osobne veľmi zarmucovalo, keď chceli a prosili ma, aby som si ich zobrala domov a v mojich silách to nebolo možné. A tak som sa modlila, aby sa dostali do dobrých rodín, kde budú zahrňované láskou a vychovávané vo viere.
Aj pri ich starostlivosti sa striedali ošetrovateľky/sestričky a každá mala svoj osobitný prístup k ich výchove, na ktorej sme sa podieľali aj my.
V jeden deň za služby p. Danky, s ktorou som sa neskôr vďaka Božej prozreteľnosti stretla a bližšie spoznala, sa mi dostalo myslím veľa milostí a požehnania od Pána. Na tento zážitok nikdy nezabudnem. V prvom rade to bola chvíľa, keď sa 4 a 5 ročné dieťa začalo modliť pred spaním, druhá keď ma bozkávalo na líce a objímalo na rozlúčku a tretia najkrajšia bola, keď sedeli na nočníku a ja som už odchádzala, zavolali si ma k sebe, pritiahli ma za ruku k sebe bližšie a dali mi požehnanie. Dostala som za svojho života prvýkrát (čo si pamätám, okrem kňazov) požehnanie a to od 4-5 ročného dieťaťa. V tejto chvíli sa niečo vo mne zmenilo. Skrsla aj vo mne túžba žehnať. Hoci som možno ani vtedy nechápala význam požehnania a čo to vlastne požehnanie je, no cítila som nesmiernu radosť, lásku a pokoj vo svojom srdci.
Ďakujem Bohu za tieto krásne chvíle, za detičky a za ľudí, s ktorými som sa tu stretla a posilnila na ceste môjho hľadania a poznávania. Nech im Pán udelí hojnosť svojho požehnania.
Prosím rodičov, aby prehodnotili svoj spôsob výchovy, aby nezabúdali na to, že všetci sme Božie deti a patríme len Bohu. Hovorme svojím deťom o svojom Stvoriteľovi a Spasiteľovi, ktorý nás miluje. Učme deti Láske, a to čítaním Božieho slova, svojím životom a skutkami. Deti sú veľmi vnímavé a ako hovorí Pán Ježiš: „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora“ (Mk 9,42).Preto nebráňme maličkým prichádzať k Pánovi, lebo im patrí Nebeské kráľovstvo a pri Ňom sú vždy v bezpečí.
„Žehnanie je ako rieka. Tá je dovtedy riekou dokiaľ tečie. Keď prestane tiecť, to znamená, že do nej už nepriteká voda z prameňa. Ak požehnávaš druhých, sám získavaš požehnanie. Keď prestaneš požehnávať, sám zostaneš bez požehnania. Keď žehnáš, sám si požehnaný a stávaš sa požehnaním pre druhých.“
Pridaj komentár