Som držiteľkou vodičského preukazu už od svojej osemnástky (to už veru bolo pred pár rokmi:). Asi dva roky potom, som intenzívne jazdila na rôznych autách, po rôznych cestách našej krajiny. Išlo mi to celkom dobre a šoférovanie som začala brať ako úplnú pohodičku, žiaden kŕč, žiadne stresy, vybudoval sa prirodzený inštinkt a mala som radosť z každej jazdy, posádka sa so mnou cítila bezpečne. Po odchode na vysokú školu som však nemala veľmi kde a na čom jazdiť. Moje dva aktívne roky za volantom vystriedali cca štyri roky šoférskej absencie. Keď som po takom dlhom čase sadla opäť za volant, pripadala som si, akoby to bolo prvý raz. Takmer som zabudla, ako sa štartuje (teda až tak nie, ale bolo to fakt dosť divné). Bola som v takom kŕči, ako pri prvej jazde. Z toho napätia som bola strašne unavená a zároveň aj trochu zahanbená. Robila som základné chyby (raz som dokonca jeden krátky úsek išla na zatiahnutej ručnej brzde :), sama zo seba som bola v strese, či mám dobrý odhad na ceste, či správne radím rýchlosť, či som dobre prečítala dopravnú značku, či značenie na ceste a podobne.
Prečo ale práve o tomto píšem? Pretože mi to tak trochu pripomína aj duchovný život. Teda hlavne princíp: mať vodičák už niekoľko rokov ešte nemusí nevyhnutne znamenať, že som dobrý šofér. A to isté platí aj v mojom duchovnom živote, tedato, že som osobne spoznala Pána ešte nie je zárukou, že som už “za vodou”, teda pardón, v nebi 🙂 Potrebujem totiž pravidelne “jazdiť” = žiť aktívny život s Bohom. Ak svoju osobnú modlitbu pravidelne nepraktizujem a odložím ju niekam nabok, veď “to už viem robiť”, po čase, keď ju mám “vytiahnuť” von, je to zrazu také čudné. Akoby som nevedela, čo Bohu povedať – nepoznám Ho. Kým sa do toho opäť “dostanem”, stojí ma to istý čas a námahu, a je to tiež dosť pokorujúce. Takisto aj základné chyby sa môžu objaviť oveľa častejšie – nerozoznanie Božieho hlasu, problém s odpúšťaním, “otupené” svedomie alebo zrazu nie až tak dobre rozumiem Božím značkám a predpisom (Božie slovo;) atď.
A tak nás všetkých chcem týmto krátkym obrazom povzbudiť k pravidelnej “jazde” s Bohom naším každodenným životom. Teda, čím viac “najazdených kilometrov” s Bohom, tým viac Ho počujeme, tým jednoduchšie Ho nasledujeme, tým viac slobody zažijeme a tým “bezpečnejšie” sa budú druhí pri nás cítiť.
Martina Belejová
Pridaj komentár