Tí, ktorí sa už okov svedomia a hanby zbavili, hovoria, že to celkom dobre ide aj bez nich. Nepochybujem, že to ide, ale vždy si ticho a v duchu položím otázku: Kam?
Aby sa pojmy nevyradili alebo nezosmiešnili, je tu veľká snaha dať im iný obsah:
z pýchy sa stalo zdravé sebavedomie;
z nestriedmosti vyššia životná úroveň;
z krádeže ruka voľného trhu;
z neúcty ku tradícii víťazstvo zdravého rozumu;
z materstva bez manželstva moderná forma existencie;
z chrapúnstva sloboda prejavu;
z lenivosti životný štýl;
z lakomstva zákon ekonomiky;
zo zanedbanej výchovy tvorba vlastného názoru;
z hnevu zdravá reakcia nad hlúposťou druhých;
zo závisti boj o spravodlivosť.
Časy sa menia. Komunizmus bol nahradený, konzumizmom. Ten prvý nepotreboval svedomie, druhý nepotrebuje ani hanbu.
Ak sa nad oboma pojmami (hanba a svedomie) zamyslíme, zistíme, že k sebe bytostne a neoddeliteľne patria. Ak sa v človeku umŕtvi svedomie, nemá sa vlastne za čo hanbiť. A ak sa mu poprie Boh, nemá sa ani pred kým hanbiť.
Prosby
Práve som si uvedomil, že obe slová – svedomie i hanba – som už niekde počul.
– Prosím Ťa, Bože, aby som rozumel čoraz lepšie aj ich obsahu. Práve som si uvedomil, že som sa už dlho – predlho nehanbil.
– Prosím, aby si mi dal poznať, či to bolo neznalosť zlého, alebo malou vierou v teba. Cítim občas, že mi začal byť blízky slovník tohto sveta.
– Prosím Ťa o to, aby som sa nestal staviteľom Babylonskej veže.
Zdroj: Max Kašparu: “Zápisník potulného kazateľa”
Pridaj komentár