Táto skutočná udalosť je zo života pátra Pedra Arrupeho S.J., ktorý sa narodil 14.11. 1907 v Bilbau a zomrel v Ríme 5. 2. 1991. Bol v poradí 28. generálnym predstaveným Jezuitov.
Ako 38-ročný opísal jeden zo svojich silných zážitkov, ktorý bezprostredne súvisí so slúžením svätej omše. Stalo sa to 7. augusta 1945 v Japonsku, teda deň po zhodení atómovej bomby na Hirošimu. Bomba vybuchla v pondelok 6. augusta, ráno o 8. hodine a 10. minúte. Zničila celú Hirošimu. Zabila naraz osemdesiattisíc ľudí…!
Páter bol v tom čase novicmajstrom a dom novicov sa okamžite premenil na nemocnicu. Starali sa o 200 ranených. Na druhý deň po výbuchu páter slúžil svätú omšu hneď o piatej ráno, a v kaplnke v ktorej ju slúžil, tak tá bola na polovicu zničená a plná ranených. Ranení ľudia ležali na podlahe jeden vedľa druhého. A očividne trpeli… Páter začal uprostred týchto ľudí, ktorí nemali ani potuchy o tom, čo sa na oltári deje, slúžiť svätú omšu tak dobre, ako len vedel.
A teraz pátra citujem:
“Nezabudnem na hrozný dojem,ktorý som mal, keď som sa otočil tvárou k ľuďom, lebo svätá omša sa vtedy slúžila ešte chrbtom k ľuďom a povedal som Dominus vobiscum (Pán s vami). Nebol som schopný pohybu. Zostal som stáť s roztvorenými rukami… S rozpaženými rukami ako ochrnutý, keď som videl túto ľudskú tragédiu. Všetci na mňa hľadali s očami plnými strachu, plní zúfalstva a predsa tak, akoby im z oltára prichádzala útecha. Bola to hrozná scéna. V niekoľkých minútach tejto hodiny bol na oltári prítomný ten, o ktorom Ján Krstiteľ povedal: Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte (Jn 1, 26). Spontánne som sa začal modliť za tých, ktorí boli takí krutí a nemilosrdní… Modlil som sa za tých, ktorí predo mnou ležali v bolestných mukách: Pane, daj im vieru, aby videli. Daj im silu, aby vládali. Keď som dvíhal Hostiu nad týmito zbedačenými a znetvorenými telami 200 ľudí, bol som si istý, že z oltára sa vylievajú prúdy milosti… Po pol roku, keď sa vrátili domov ( z 200 spomínaných zranených zomreli len 2), mnohí Japonci prijali krst. Všetkých, totiž, pohla skutočnosť, že kresťanská láska pozná súcit. Že vie pomáhať spôsobom, ktorý presahuje každú ľudskú pomoc. Takéto slávenie Eucharistie je okamihom, v ktorom sa dáva poznať Božské Svetlo. Koniec citátu.
tento text som čerpal z prednášky: “Cirkev žije z Eucharistie, kňazské rekolekcie, november 2004, pripravil Vladimír Farkaš;
Nielen atómovú bombu, ale i mnohé ďalšie veci človek vynašiel len preto, aby nimi ničil ľudské životy. A nezdráha sa to vôbec používať. Je to hrozné, že čoho všetkého sme schopní?!
Och, Pane, prosíme Ťa, zmiluj sa nad nami a zachráň nás. Prosíme Ťa konkrétne za tých ľudí, ktorí dnes zomreli na následky ľudskej zloby. Ktorí vo svoje podstate a v najhlbšom svojom bytí, odmietali zlo a zlobu v akejkoľvek podobe a predsa museli zomrieť. Zachráň ich duše pre večný život v Tvojom kráľovstve.
Všade tam, kde sa aj teraz slúži svätá omša, z oltárov sa vylievajú prúdy milosti na celé ľudstvo. Mnoho vecí sa tu na tejto zemi narušilo hriechom a neposlušnosťou, ale Pán Ježiš je nám našou posilou pred akoukoľvek zlobou a zlom, On nám hovorí – dúfajte, ja som tento svet premohol. Ja som vaša spása. Nebojte sa.
Dôverujeme ti Ježišu.
S kresťanským pozdravom Váš brat a kňaz Jaroslav.
Pridaj komentár