Náš každodenný život je taký bežný život. Veľmi normálny. Lenže toto slovo normálny môžeme aj zle pochopiť.
Máme vieru, aby sme viedli normálny život. A to je pravda. Lenže, niekto sa na to môže aj uraziť. Ja mám vieru, aby som mohol žiť normálny život. Ako môžete učiť takéto veci!
Žiť normálny život znamená, že denne pijem alkohol, že fajčím, že drogujem, že tancujem, že smilním, že denne sedím za počítačom aj niekoľko hodín, že dlho do noci pozerám telku, že žijem v jednej domácnosti so svojou frajerkou, že kašlem na rodinu a robím si svoje, že bohatnem na úkor ostatných, že si privlastňujem aj to, čo mi nepatrí, že som drzý voči rodičom, že podvádzam svoju manželku, či manžela, že kradnem, že jazdím rýchlo a ohrozujem bezpečnosť ostatných účastníkov premávky, že beriem úplatky, že využívam svoje postavenie, delegovanú moc na ovládanie iných ľudí, aby som z nich vyťažil pre seba čo najviac, že ohováram, že ponižujem, že kritizujem ostatných ľudí… Toto pre neho znamenalo normálny život. Keď abnormalita sa stala normálnosťou.
Keď ja poviem normálny život – myslím tým život založený na hodnotách evanjelia. Toto je to, čo ja myslím pod normálnym životom. A ostatný život je pre mňa abnormálnym životom.
Tu vo svete žijeme abnormálny život. Takže, ako žijeme, ideme svojim životom a zoberie nás to z tohto normálneho života a postaví nás to na horu – Premenenia (Tábor). Kto nás to vezme? Ježiš. Prečo nás vezme na horu Tábor? Aby sa nám zjavil, aby sa nám odhalil. Vezme nás z nášho každodenného života na horu, aby sa nám odhalil.
A toto vidíme na hore Premenenia (hora Tábor). Odhalenie sa Boha, zjavenie sa Boha. A toto odhalenie sa, zjavenie sa prinieslo pocit bezpečia do života apoštolov, ktorí tam boli. Božia láska a pocit bezpečia pomohli apoštolom, aby sa oni otvorili Bohu. Na začiatku sa Boh nám odhalí, zjaví a zoberie všetku tú neistotu s našich sŕdc a vytvorí nádhernú atmosféru v ktorej sa cítime slobodní. Uvedomíme si, čo znamená, alebo aký význam má slovo láska a pomôže nám to vlastne odhaliť sa Bohu. Vo Svätom Písme čítame, že Boh najprv miloval nás a až potom my jeho. Toto sa stalo na hore Tábor. Boh nás zoberie z normálneho života na horu Tábor, aby sňal z nás všetky tie neistoty, aby nás naplnil láskou. Napr. Janka je moje malé bábätko, má pol roka a teraz ju držím v náručí. Pozerá na mňa, ja sa na ňu usmejem a ona sa usmeje späť na mňa. Lebo, keď sa na ňu usmejem, tak tá atmosféra je príjemná, dobrá. A automaticky je schopná sa usmiať späť na mňa. Toto je hora Tábor. Boh sa usmieva na nás a my sa usmievame na neho. V jeho zjavení sme oslobodení od stresu a strachu. A my získavame pocit bezpečia. Čo povedal Ježiš Jairusovi, predstavenému synagógy, keď mu prišli oznámiť, že jeho dcérka už umrela a aby už Majstra neobťažoval? “Neboj sa, len ver.” Majme takú vnútornú istotu v Kristovi a cíťme sa pri ňom v bezpečí. On je stále s nami. A keď sme na hore, hovoríme Ježišovi, že je tu veľmi dobre, nechceme ísť dolu. Je tu veľmi dobre, urobíme si tu tri stánky. Toto je zjavenie a toto je naše odhalenie sa Bohu na jeho zjavenie. My môžeme toto nazývať našou otvorenosťou voči Bohu. Ale v podstate je to naše vlastné odhalenie sa Bohu, odhalenie toho, čo sme. A potom porovnávame ten náš normálny každodenný život, so životom na hore. Je to nádherné na hore. Nechceme ísť späť, dolu. A prečo sa nám Boh odhaľuje? Je to preto, aby z nás sňal strach a stres, aby nás osvietil a aby nám pomohol sa znovu vrátiť späť. A berie nás na horu Tábor, aby nás očistil, aby nás posilnil, aby nás znovu poslal dolu.
Lebo všetci máme nejaké poslanie. My sme vlastne takým predĺžením Ježiša tu vo svete. Nestačí, aby sme boli len na hore Tábor. Zážitok na hore nám dá taký zmysel pre to, čo máme robiť dolu, pod horou. A skúsenosť na hore nám dáva silu, aby sme mohli ísť ďalej. A z hory Tábor sa vraciame úplne iní ľudia. Lebo tam získame nové presvedčenie o svojej viere a nové chápanie svojej viery. A získame tam zmysel pre svoj život.
Ježiš nás chce zobrať na horu Tábor aj v týchto našich časoch. Napr. v Katolíckych novinách a tiež v mnohých kresťanských časopisoch máme rôzne ponuky a pozvánky na duchovné cvičenia. Ježiš nás chce z tohto normálneho života zobrať na horu Tábor. Položme si však otázky: Chceme tam ísť? Kto je pre nás Ježiš?
Knieža tohto sveta (diabol) nechce, aby sme chodili na horu Tábor – na duchovné cvičenia, na sväté omše, na Adorácie, na púte, alebo patrili do nejakého kresťanského spoločenstva a stretávali sa často na modlitbách. Prečo to nechce? Lebo ak tam pôjdeme a Boh sa nám tam odhalí, tak budeme pretransformovaní (premenení, pretváraní) a toto predsa nepriateľ našej spásy nemôže chcieť. On chce, aby sme žili normálny život, ale bez viery. Čisto svetsky. Bez nejakého zápalu a chuti niečo normálne so svojim životom robiť. Myslím tým robiť niečo pre svoju spásu. Lebo vo Svätom Písme čítame: S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Moderný človek, akoby toto naschvál prepočul. Nejak sa mu nechce z toho abnormálneho života prejsť do toho normálneho.
Je ťažké ľudí pritiahnuť na horu Premenenia. Keď príjmu toto pozvanie, tak Boh potom prevezme iniciatívu. Najprv sa On usmeje na nás a potom sa my usmievame na neho. A keď sa potom vraciame späť do normálneho života, žijeme obnoveným životom. Začneme žiť svoj život s novým presvedčením, ale po čase nás Ježiš znovu zoberie na horu a obnoví náš život. A zase prídeme späť a začneme svoj život lepšie. A náš kresťanský život bude stále lepší a lepší.
Ďakujme nášmu Bohu, že nás vedie a že nás stále pozýva na horu Premenenia. Ježišu, ako dobre, že Ťa poznáme. Vďaka za istotu lásky, ktorú nám dávaš do srdca na hore. A potom sa nám ľahšie žije aj tu dole v slzavom údolí.
Máme vieru, aby sme viedli normálny život.
Pridaj komentár