Denne chodievam popri Kalvárii. Bicyklom,alebo peši. Je to krátky úsek mojej cesty. Medzera medzi bytovkou a reštauráciou. Pomĺčka.
Pane , Ty si tu, medzi nami.So svojím krížom, medzi našimi krížmi. Krížmi bolestí, sklamaní, neúspechov. Krížmi, ktorých sa bojíme, bránime sa im, nepríjmame ich.
V mysli sa vraciam k chvíľke spred niekoľkých dní, prežitej na tejto Kalvárii.
Je sobotný večer. Guľatý mesiac hľadí na tisíce rozsvietených okien . Pomedzi konáre mohutných stromov pozerá sa na oltár, na ktorom sa vietor pohráva s plamienkami sviečok. Sleduje najsvätejšiu obetu, obetovanú na tomto oltári.
Pri mne stojí môj 16 ročný synovec, oproti hŕstka mladých ľudí. Nieje ich toľko ako učeníkov, ale je ich viac ako apoštolov.
Nádherná pokojná atmosféra. „Dajte si znak pokoja!“ Podávame si ruky a ja cítim, že ten Pokoj je skutočne tu, medzi nami.
Aká škoda, že pokoj zo svätých omší tak málo prenášame do bežného života !
„ Vezmite na seba svoj kríž …“ Zamýšľame sa nad tými slovami ? Spoznávame vo svojich každodenných ťažkostiach kríž, ktorý je nám daný, ktorý by sme mali niesť s láskou a dôverou ?
Nariekame nad bolesťami, repceme proti nedostatku, zraňuje nás nespravodlivosť.
„ Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“
Ticho. Obklopujeme sa hlukom, z ticha máme strach. Mohli by sme počuť hlas, ktorý je v nás. Pokora. Pre tento svet zastaralý výraz.
„Nasledujte ma …“ Vieme, a vôbec chceme nasledovať Krista na svojej ceste životom, pod svojím osobným krížom?
Vieme sa nadchnúť. Pri pobožnosti Krížovej cesty dokážeme vyroniť slzu. Nie je pre nás len dojímavou dramatickou scénkou?
Koľkí z mladých, ktorí sú tu, ostanú pri Kríži, keď prídu životné skúšky, sklamania?
Prosme o múdrosť ,aby sme v svojich trápeniach nachádzali zmysel. Prosme o silu,aby sme ich vládali niesť, a to v plnej dôvere,že na svojej krížovej ceste nikdy nie sme sami.
Autor: KH
Pridaj komentár