Už od narodenia nášho dieťatka som si vravela, že ju budem vychovávať vo viere v pána Boha, a chodiť s ňou aj do kostola. Veď kostol k viere neodmysliteľne patrí.
A tak som ju od 7 týždňa brávala na nedeľné sväté omše spoločne so mnou. Celú omšu prespala a ja som si myslela že mám vyhrané a bude to už len lepšie a lepšie. No čím bola staršia, tým bola vymyselnejšia a hlučnejšia. Už nevydržala v tichosti na celej svätej omši a časom už sme odchádzali v polovici omše. Neodchádzala som s ňou však kvôli tomu že by ma rozhodilo jej správanie- ktoré je pre jej “vek” charakteristické. Ale “vyhnali” ma pohľady niektorých ľudí. Pohľady ktoré zahanbovali. Takto som sa stretla aj s názorom že takto malé deti do kostola skrátka nepatria., že až okolo 1.-2. roka.
Malo by to teda vyzerať tak, že rok s dieťaťom nepôjdem do kostola a potom po roku ho vezmem za ruku, pôjdeme do kostola a budem od neho vyžadovať poslušnosť? Ale čo ak bude aj vtedy neposlušné ? Počkám potom ďalší rok? Možno keď pôjde do školy tak to pochopí? Alebo v puberte sa rozhodne?
Naozaj neviem ako by to malo byť, ale nestotožňujem sa s týmto názorom. Možno je aj správny. Nemyslím si že kostol je ako tv program alebo ako niektoré hračky ktoré sú určene len ľuďom/deťom od určitého veku. Myslím si, že kostol je miesto pre každého.
A aj preto sa budem ďalej snažiť a verím, že o chvíľku zotrváme na celej omši.
"Nechajte maličkých prichádzať ku mne," hovorí Ježiš.
Pridaj komentár