V dnešnej dobe má väčšina z nás problém s prejavovaním svojich citov. Počula som taký názor, že „ja nepotrebujem tvoje prejavy lásky, ako objatie, pobozkanie…načo to je potrebné…dôležité sú iné veci, ako práca a zabezpečenie rodiny…my si povieme slovami čo a ako…”. Ale sú tie slová naozaj úprimné? Slovami sa dá tak ľahko oklamať, a neverbálna komunikácia ako úsmev, objatie, pohladenie, požehnanie, pocit bezpečia v niekoho náručí, zohrejú pri srdci a pomôžu viac ako len slová. A nie všetci rozumejú našej reči, no „láska je jazyk, ktorému rozumie každý.“ Ja osobne sa málo stretávam s takýmito prejavmi, či už medzi priateľmi, blízkymi, medzi rodinami, ktoré poznám a navštevujem, alebo medzi ľuďmi v nemocnici. No treba si však uvedomiť, že práve z nedostatku lásky sa rodí vo svete toľko násilia, samovrážd… Pretože ľudia sú tvor spoločenský, potrebujú mať niekoho nablízku a potrebujú byť milovaní. A túto lásku je treba prejavovať svojim deťom už od narodenia. A tu je potrebný ten fyzický kontakt, a nielen slová, lebo tým vám budú len ťažko rozumieť. Ja osobne som zistila, že slová sú zbytočné, kde treba objatie a lásku. Keď som praxovala pred rokom na pediatrii na Kramároch, bola som zadelená na izbu, kde ležala asi 2,5-3 ročná Evička. Ležala sama na izbe, so viazanými ručičkami, za zastretými závesmi, kde ju nikto nemohol z vedľajšej izby vidieť. Keď som tam prišla a uvidela ju, až mi zovrelo srdce. Na jej tvári bolo vidieť toľko utrpenia, ktorým prešla a stále prechádzala, že aj dospelý človek by to veľmi zle znášal. Prekonala niekoľko infekčných ochorení, mala kolostómiu a teraz bojovala s kožným ochorením Preto mala zviazané ručičky, aby si nerozškriabala ešte viac pokožku, ako ju mala. Okrem toho mala vývinovú poruchu, kde jej telíčko bolo neprimerané k jej veku a tým trpeli všetky orgány. No najhoršie, čo však môže pre také dieťa byť, že nemá nablízku mamu, ktorá by ju hladkala, hrala sa s ňou, bozkala ju, objímala ju…bola úplne sama…pretože prišla z detského domova…
Bol to prvý rok na praxi, takže som bola plná strachu. Naša profesorka ma oboznámila s jej zdravotným stavom… ona ju totiž poznala s JIS, kde jej zachránili život a potom ju preložili na detské oddelenie. Nechala ma s ňou samu s tým, že sa jej mám dotýkať len s nasadenými rukavicami a s rúškou na tvári, mám sa s ňou hrať a starať sa o jej biologické potreby. Prvé čo som sa snažila, bolo vyčarovať úsmev na jej utrápenej tvári. No ona sa odo mňa odvracala, nezaujímala sa o hračky, všetko odmietala, nerozprávala, bola plná smútku a bolesti, ktorú prenášala na mňa. Nevedela som, ako jej mám pomôcť, pociťovala som bezmocnosť a úzkosť. No boli tu našťastie sestričky, ktoré ju mali veľmi rady a ukázali mi, čo skutočne potrebuje, čo jej ony nemôžu dávať, lebo sa musia venovať iným pacientom, a to pocit bezpečia v náručí, kde cíti tlkot vášho srdca, vrelosť a rytmus vášho dychu…a to bez rukavíc a rúšky…to bola možno tá bariéra medzi nami.
Keď som ju vzala do náručia a zostala s ňou sama, začal sa vo mne ku nej vyvíjať hlboký cit – láska. Bola som šťastná, pretože ona bola spokojná v mojom náručí, lebo keď som ju chcela položiť do postieľky, aby si v nej pospinkala, okamžite sa zobudila a začala plakať a chcela ísť na ruky…Vtedy ma s ňou spojilo zvláštne puto. Teraz, keď na ňu spomínam, si uvedomujem, ako mi veľmi chýba a túžim ju držať opäť v náručí. Moja túžba je možno preto taká silná, lebo som v nej cez to utrpenie videla prebývať Krista, lebo moje podvedomie bolo spojené s pocitmi zo sna, ktorý sa mi raz sníval, kde som zbičovaného a tŕnimkorunovaného Krista objala, a to objatie bolo také silné a živé ako toto.
Neviem o nej nič, čo sa s ňou stalo, no stále na ňu myslím a prosím Boha, aby sa o ňu staral, aby jej odňal z pliec tento ťažký kríž, alebo keď ho už má niesť, tak nech ho nenesie sama a pošle do jej života ľudí, ktorí by jej ho pomohli niesť.
Možno by nebola na tom tak, keby mala dostatok lásky a starostlivosti. Možno by nebolo vo svete toľko zla, keby sa rodičia viacej zaujímali o svoje deti a dali im pocítiť svoju lásku, keby ich vychovávali vo viere a dávali im správny príklad, keby sa naučili počúvať svoje deti, keby poznali ich túžby…možno by zistili, že pre mnohé z nich nie sú dôležité materiálne veci, ktorými im preukazujú svoju „lásku“, ale ich prítomnosť, objatie, spoločný rodinný výlet, pochvala, pobozkanie na dobrú noc, pekné povzbudivé slová…Viete, o čo prosili dve dievčatká asi 10 ročné, keď som im pri modlitbe povedala, že môžu pridať svoje prosby Panne Márii? „Chcem, aby ma moji rodičia toľko nebili a nenadávali mi. Chcem, aby boli častejšie doma…“.
Naučme sa načúvať detskému srdcu, ale aj srdcu všetkých ľudí, ktoré volá po láske, po teple domova tu na zemi, a prijímajme do svojho života Ježiša Krista, ktorý chce „aby sme sa milovali navzájom ako nás On miloval“, Ježiša, ktorý je “Cesta, Pravda a Život”, ktorý je Svetlo sveta a ktorý nám prejavil najväčšiu lásku -trpel a zomrel za nás na kríži, aby nás zmieril s naším Otcom, aby nám otvoril nebo a boli sme spasení.
Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo.
Pridaj komentár