Za Ježišom išli dvaja slepci a kričali: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ Keď potom vošiel do domu, slepci prišli k nemu. Ježiš sa ich opýtal: „Veríte, že to môžem urobiť?“ Oni mu odpovedali: „Áno, Pane.“ Tu sa dotkol ich očí a povedal: „Nech sa vám stane, ako ste uverili.“ A oči sa im otvorili.
Uzdraviť zo slepoty nedokáže žiadny očný lekár. Čo je človeku nemožné, je však možné Ježišovi. On mnohým slepým daroval zrak.
Je aj iná slepota, ktorá potrebuje uzdravenie. Slepota duše, srdca. Sám Pán Ježiš hovorí, že niektorí ľudia budú slepí, hoci fyzicky budú vidieť: “Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli.” Začuli to farizeji, čo boli pri ňom, a povedali mu: “Sme azda aj my slepí?!” Ježiš im odpovedal: “Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: “Vidíme.” A tak váš hriech ostáva.
Táto slepota je oveľa horšia, lebo bráni človeku vidieť v Ježišovi Mesiáša a uveriť v neho. Ježišove príchod, jeho skutky a slová vyrušujú mnohých ľudí aj dnes a spôsobujú im nemalé ťažkosti. Nič nové pod slnkom. Pán Ježiš o tom hovoril:
“Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre.“
Mnohým sa otvoria oči, v srdci uveria a začnú nasledovať Ježiša Krista, zatiaľ čo iní ho odmietnu a odvrátia svoj zrak od neho. Vo vzťahu k Ježišovi neexistuje žiadna stredná cesta. Je treba sa mu odovzdať a vyhlásiť vernosť – niekedy aj za cenu narušenia vzťahov s inými ľuďmi. Ale pritom nesmieme zabúdať, že sme nositeľmi pokoja. Umelo nevytvárajme konflikty, aby sme azda nezišli z cesty a tak stratili svoj zrak. Ak máme v rodine, v dome niekoho neveriaceho alebo nepraktizujúceho svoju vieru, buďme k nemu láskavý aj tak. Trpezlivosť ruže prináša. Je chvályhodné, keď celá rodina uverí v Krista, k tomu však nedochádza príliš často.
Tento skutočný príbeh ma veľmi oslovil a už viac krát som ho použil počas príhovoru. Som vďačný Ježišovi za jeho lásku k nám.
Jacques Lebreton ako mladý manžel utrpel pri výbuchu ťažké zranenie, pre ktoré mu museli amputovať obidve ruky a súčasne vyoperovať obe oči. Len si predstavte muža bez rúk a bez očí a takéhoto ho priviezli domov k manželke. Vôbec nie je čudné, že v myšlienkach si zostavoval plán samovraždy. Túžil sa radšej skántriť, ako byť takýmto mrzákom. Ľúto mu bolo predovšetkým manželky; rád by jej doprial iného zdravého muža.
Premýšľal: Zastreliť sa…? Lenže ako, keď nemám ruky? Obesiť sa…? Ale ako, keď si nevládzem uviazať slučku? Otráviť sa…? Ale ako, keď som neschopný namiešať si jed? Hodiť sa pod vlak…? Ale ako, keď nevidím na cestu ku koľajniciam?
Manželka videla jeho zúfalstvo. Potešovala ho a povzbudzovala do života, hoci aj ju v srdci gniavila tá istá ťarcha. Pomyslela si: Nezachráni ho nič na svete, jedine viera v Ježiša. Brávala ho do kostola držiac ho rukou za prázdny rukáv. Raz bola kázeň o tom, ako viera v Ježiša naplňovala radosťou a pokojom Pannu Máriu, Alžbetu, pastierov, mudrcov, Simeona a rovnako napĺňa aj každého, kto prijal Ježiša. Vtedy Jacques povedal manželke: “Nechaj ma po omši tu.”
V kostole sedel sám, samučký a premýšľal. Rozjímal až do obeda, kedy poň prišla manželka. Po obede zostal sám a modlil sa ruženec na prstoch bosých nôh. Jeho tvár sa naraz rozjasnila. Nadobudol nový pohľad na život. Uvedomil si: Ak prijímam Ježiša vierou ako Panna Mária, Ježiš ma miluje rovnako ako svoju matku. Odteraz budem žiť vo viere v Ježiša a v láske k nemu a všetko zúfalstvo zmizne z môjho života.
Ježiš ho obdaroval svojou vierou a pokojom, otvoril mu oči srdca, duše a mladý muž takto premenený zatúžil stať sa diakonom. Diakon je prvým stupňom pri sviatosti kňazstva. Diakon môže rozdávať sväté prijímanie, môže čítať evanjelium počas svätej omše, môže kázať, krstiť, sobášiť i pochovávať. Jacquesa priviedli k biskupovi. Biskup mu povedal: “Rozdávať prijímanie nemôžeš, chýbajú ti ruky. Čítať evanjelium tiež nemôžeš, chýbajú ti oči. Lenže máš veľkú vieru v Ježiša Krista a tú môžeš hlásať ľuďom. Budeš im kázať o tom, akou silou, akým šťastím, akým pokojom i akou radosťou je viera pre život človeka. Ľudia sa o tom presvedčia sami na tebe, ktorí si bezruký a slepý.” A vysvätil ho za diakona katolíckej cirkvi.
Čo je človeku nemožné, je možné Ježišovi. Ani jeden lekár na zemi nemôže povedať: priveďte ku mne slepých, nevidiacich a ja im vrátim zrak. To isté sa týka aj slepoty srdca, duše. Ježiš je pravý lekár. Lekár lieč nás, prosíme, aby sme v tomto adventnom čase uverili a videli. Amen.
Pridaj komentár