Stotožňoval ju s rozpustilosťou, s uvoľnením kontroly rozumu nad citmi , zákona nad pudmi, vášňami, a vôbec s úplným oddaním sa momentálnemu rozmaru.
A mal na to možnosti. Bol mladý a ovplýval bohatstvom. Koľko trvala pohoda, koľko toho zažil, ale nadovšetko, koľko šťastného povedomia slobody mu priniesla. O tom podobenstvo nehovorí (podobenstvo o márnotratnom synovi). Informuje nás však o poslednej zastávke, toho tkzv. slobodného rozvinutia osobnosti. O živote so sviňami.
Ak zohľadníme predstavu, akú mali Ježišovi učeníci o týchto zvieratkách alebo čoho boli podľa Židov symbolom, pochopíme, že išlo o najhlbšiu existenčnú biedu. Syn sa však spamätá, ako všetci, ktorí mali neoceniteľné šťastie dobrého rodinného života. Odrazil sa od dna biedy na ktoré klesol a začal stúpať. Najprv vnútorne vo svojich citoch, túžbach a rozhodnutiach. A potom sa definitívne odhodlal k návratu. Nie, dom môjho otca, nie je domom otroctva. A keby aj bol, bude mi lepšie otrokom tam, ako slobodným tu.
Spoznal, že v čom spočíva sloboda a pocit vyššieho šťastia, vyplývajúci z nej. Urobil dokonca obrat, ktorý je nutnou podmienkou zážitku slobody. Nesústredovať sa tak na seba, ale na Boha. Čo ho mrzí, už nie je poníženie a hlad, ale skutočnosť a pocit, že urazil otca. Ten, kto sa prebojoval k pravej slobode, nepokladá sa za stredobod sveta, okolo ktorého sa musí všetko točiť.
Rysy, ktorými Ježiš načrtol profil otca, mali poslucháčom vytvoriť predstavu o Nebeskom Otcovi. Urobí po vôli synovi, ktorý ho požiadal o svoju časť dedičstva, akokoľvek je taká požiadavka nezmyselná. Nepokúša sa násilne prekaziť synov odchod, ani mu nezlorečí, rešpektuje jeho slobodu. Jeho jediným argumentom je láska a tá nekončí nikdy. Ani vtedy, keď človek, alebo aj celé ľudstvo klesá a celú svoju slobodu používa na to, aby sa obrátil proti tomu, ktorý ho vystrojil jeho čiastkou dedičstva. Tak nesmierne závisíme od neho. Drží nás ako by v rukách, aj vtedy, keď sa mu rúhame. Neprestane na nás čakať a hľadať nás, lebo je Bohom. Len On je toho schopný. My nie sme schopní to ani len pochopiť.
Naučme sa aspoň ďakovať mu za to.
Otec predvídal, že syn sa presvedčí o tragickom omyle. Preto necháva otvorené dvere. A keď sa raz vráti nezaujme postoj triumfujúceho vševeda, ani slabošského starca, ale láskavého otca, ktorý má súcit so slepotou svojho dieťaťa. Láska je jedinou zbraňou Otca, jediným argumentom, najväčšou odmenou, ale aj najstrašnejším trestom.
Peklo pozostáva v povedomí úražky nekonečnej lásky a v nepremenlivom vzdore voči nej.
Spracované zo zvukovej nahrávky: z katechézy pápeža Benedikta XVI. o márnotratnom synovi;
Akého nádherného, milujúceho Boha máme. Buďme vďační!
Čo všetko ľudia podniknú v mene slobody, čo všetko zničili a nenapraviteľne pokazili, aby si ju vydobili. Stotožňujú však slobodu s neviazanosťou. Kto zdorazňuje predpisy, zákony, poslušnosť, závislosť, čo skoro stratí sympatie ľudí. Človek v nich vidí prekážku slobodného rozletu osobnosti. A predsa nie je sloboda bez zákona, bez ochoty podrobiť sa hlasu svedomia. Nie je možné byť slobodným človekom v povedomí, že konáme proti svedomiu.
Konajme tak, aby sme sa páčili Bohu. Ľuďom sa môže páčiť kde kto, aj úplne zvrátené kúsky. Ľudia si nemajú napr. predkladať zlé programy v televízii, lebo budú za to tvrdo zodpovední, že nivočia dielo Božie najmä v nevinných.
Konať pokánie a napraviť svoje správanie nie je obyčajným moralizmom, ale najúčinnejšou cestou k zlepšeniu seba a spoločnosti. Použijem k tomu aj takéto prirovnanie: Zapáliť zápalku je hodnotnejšie, ako preklínať temnotu.
Pridaj komentár