V sobotu (22. 4.) som spolu s dvomi mojimi farníkmi stál pred bazilikou Božieho milosrdenstva v Krakove. Bolo to krátko pred 15. hodinou, keď sa pri nás zastavili traja muži v reverende a prvý, ktorý nám hneď popodával ruku, vyžaroval z neho Veľkonočný dar – pokoj, prehodil s nami zopár slov a potom vstúpil dnu do baziliky. Do tohto okamihu sme nevedeli, že je to otec biskup, nemal solideo na hlave a ani kríž na reverende, až ten druhý kňaz v reverende nám to povedal, keď nám dával do rúk obrázok s prosbou, aby sme sa za otca biskupa pomodlili. Hovorím si, že to je sila, úplná jednoduchosť tohto muža. A ešte tí dvaja kňazi, ktorí ho doprevádzajú prosia o modlitbu za neho. Povzbudilo ma to.
A pripomenulo mi to moje kaplanské miesto vo farnosti Brezno – Mazorníkovo, kde náš farár sa spolu so svojimi farníkmi v kostole pri raných modlitbách, teda aj ja s nimi, modlil za svojho biskupa a za jeho radcov. Hovoril nám, že je to veľmi dôležité a potrebné. Možno že si povieme, načo sa modliť za biskupa, snáď len vtedy keď sa dozvieme, že ochorel. Nie, prosím Vás, takto nezmýšľajme, vždy treba vo svojich modlitbách pamätať aj na svojho diecézneho biskupa, či biskupov a tak isto aj na kňaza vo farnosti a na všetkých kňazov. Niekedy človek aj v duchovnej službe môže mať “hore nos.” Je to nebezpečenstvo pre každého, ak si nedá pozor.
V dnešnom prvom čítaní (svätá omša), pondelok 24. 4. 2017, je to vlastne modlitba apoštolov v súžení, je nasledovná prosba: “A teraz, Pane, … daj, aby tvoji služobníci hlásali tvoje slovo so všetkou odvahou. Vystri svoju ruku, aby sa skrze meno tvojho svätého Služobníka Ježiša diali uzdravenia, znamenia a divy. A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo.”
V Skutkoch apoštolov potom ďalej čítame o prvej kresťanskej komunite, že ak niekto aj niečo mal, nehovoril, že to je moje, ale súhlasil s tým, že to patrí všetkým. Duch Svätý im priniesol aj dar porozumenia, a tak rozumeli tomuto novému učeniu a mali jedno srdce a jednu dušu.
Keď nám natečie do nosa, tak strácame duchovné dary. Na to si musíme dať všetci pozor. Aj apoštoli mali pokušenie namýšľať si, že kto z nich je väčší. Pamätáte si, keď sa ich Ježiš spýtal: O čom ste sa zhovárali cestou? To aj dnes môže niekoho pochytiť. A keď sa to stane, tak potom taký človek bez lásky dáva druhým pocítiť, že on je niečo viac. Bez lásky v srdci môže žiť aj kňaz, aj biskup. Ochabnúť na duši môže každý človek, tiež i na tele. Na tele je to však skôr vidieť.
Prosím Vás o modlitbu za nás kňazov i za našich otcov biskupov. Stretávať sa na spoločných modlitbách v našich kostoloch, farári s veriacimi, a tak, ako vtedy zatriaslo sa miesto a všetkých naplnil Svätý Duch, tak aj nás. Vďaka ti, Bože, a chvála ti. Ježišu môj, zjednoť nás láskou a porozumením, nech Tvoje slovo žije v nás a máme v sebe, v srdci pokoru, ktorá nám nedovolí nikdy, aby nám napršalo do nosa. Veď prečo by sme sa mali nad ostatnými povyšovať alebo až kam sa budeme povyšovať. Biskup pohŕda kňazom alebo kňaz kňazom. Je to smutné. Zachráň nás od pýchy, Pane, prosíme ťa. Umýval si nohy svojim učeníkom a zahŕňal si ich láskou a toto si im povedal, zoberte si odo mňa príklad. Povýšení ste, to je pravda, ale nie pre vlastné zásluhy, ale z vôle môjho Otca. Myslite na to, aby vám srdce neoťaželo pýchou. Zachráň nás, Pane, od pýchy a požehnávaj svojich služobníkov, nech s pokorným srdcom slúžime ľuďom. Amen.
Modlite sa, prosím Vás, aj za mňa. Vďaka. Vďaka. Vďaka. Jaroslav, brat.
amen