Otec biskup Rudolf Baláž nám počas duchovných cvičení pred každou prednáškou rozdal kópiu textu prednášky, a tak sme si nemuseli robiť poznámky. Ubehlo už 16 rokov od týchto duchovných cvičení, ale stále sa k nim vraciam a zamýšľam sa nad jeho slovami. Napríklad aj k téme svätosť kňazov. Citujem otca biskupa:
„V Cirkvi sa traduje príslovie: Kde je kňaz svätý – tam sú ľudia horliví; kde je kňaz zbožný – tam sú ľudia počestní; a kde je kňaz len počestný – tam sú ľudia bezbožní.“ Ako vidieť podľa tejto odpozorovanej životnej skutočnosti, platí asi takéto pravidlo: “Vnútorný život tých, ktorí sú vedení, je obyčajne o stupeň nižšie od života duchovného vodcu.”
Možno na základe tejto skúsenosti sa vyjadril Pius X. takto:
„Na uskutočnenie Kristovho kráľovstva na zemi nie je nič potrebnejšie ako svätosť kňazov. Veď veriaci vždy nasledujú svojich pastierov.“
Raz večer sa na predmestí Paríža ukázal katolícky kňaz. Bolo to v porevolučných časoch, ladených ostro proti Cirkvi. Mládenci si z neho začali robiť posmech, ale jeden z nich pokročil aj ďalej. Chytil kameň a hodil ho do kňaza. Dobre mieril, lebo mu rozbil tvár. Krv sa valila. Kňaz sa pokojne zohol a zdvihol zo zeme kameň. Vložil si ho do vrecka a povedal: Ďakujem, chlapče, tento kameň vložím do základov kostola, ktorý tu začnem pre vás budovať.“ A kňaz dodržal prísľub. Dnes v tomto parížskom predmestí stojí kostol, zasvätení Božej Matke sv. Ruženca. Svätosť človeka, a tým viac kňazov, obracia aj rany na dobro a posvätenie iných. Najmä na posvätenie nepriateľov. Bez svätosti toto robiť nemožno. (text z prednášky otca biskupa Rudolfa Baláža)
Aj v našich končinách si kňaz neraz musí vypočuť na svoju adresu oplzlé nadávky. A čo musí urobiť v takej situácii, ako sa má zachovať, dôležité je nestratiť pokoj v duši.
Myslím si, že mnohým ľuďom vo farnosti ani nezáleží na tom, že ako ich kňaz žije (sväto, zbožne, počestne), len nech im vyhovie vo všetkom, keď budú od neho niečo žiadať (krst pre svoje dieťa, prvé sväté prijímanie, sviatosť birmovania, sobáš, pohreb…). A keď vidia, že má občas vypité, na jazyku má dvojzmyselné slová alebo spáva so ženami, tak im to možno aj viac vyhovuje. Akoby sa vytratil “sensus fidelium – cit veriacich pre posvätno”. Neraz je realita taká, že sa nemá kto ruženec predmodlievať pred svätou omšou v kostole.
Ako dobre, že sa ešte nájdu ľudia, ktorí dobre vnútorne cítia, aký má byť kňaz. Je im jasné, že má viesť ľudí k Bohu, a to nemôže robiť ani herec, ani žiaden diletant. Môže to robiť iba človek, ktorý si s Bohom dobre rozumie. Sv. Terézia z Lisieux, keď vstupovala do kláštora, povedala: “Uchvátila ma myšlienka, že zasvätím život modlitbe a obeti za hriešnikov. Ale modliť sa a prinášať obete za kňazov, ktorých duše sa mi zdali čistejšie než krištáľ, to som pokladala za úplne zbytočné.” Táto svätica pri svojich výrokoch a postojoch nebola naivná, len vychádzala z veľkej zodpovednosti, ktorú sama prežívala voči vlastnému rehoľnému povolaniu. Neraz si pomyslím, že som mal zostať radšej policajtom, trápia ma moje slabosti a pritom chcem žiť sväto. Prosím Vás, drahí bratia a milé sestry, modlite sa za mňa i za všetkých kňazov a prinášajte obete za kňazov. Ďakujem Vám.
Rozmnož v nás, Pane, vieru. Bez Tvojej pomoci nikto z kňazov nedokáže žiť sväto, pretože sme len ľuďmi. Každý kňaz ťa potrebuje, Ježišu. Ja ťa potrebujem, Ježišu. Ty najlepšie vieš, že aký v skutočnosti som. Osloboď ma. Odpusť mi hriechy a spas ma. Povedz mojej duši: Ja som tvoja spása.
Pokoj Pánov nech je vždy s vami.
Pridaj komentár