Je veľmi jednoduché plánovať a snívať o radostiach, ktoré chceme niekedy v budúcnosti spraviť tým, ktorých milujeme. Nezabúdame však pritom na malé prejavy vďačnosti, ktoré im môžeme preukázať každý deň? Týka sa to predovšetkým tých, ktorí sú nám najbližšie.
Možno ste už počuli príbeh o žene, ktorá neustále svoju rodinu prekvapovala a “nútila” ich, aby ju mali radi. Každý deň pripravovala pre manžela a deti výborné jedlo bez toho, aby dostala čo len slovko vďaky. Jedného dňa, keď rodina prišla na večeru, našli uprostred stola na mise iba kôpku sena. Smiala sa z ich šoku a povedala: “Chcela som len vedieť, či si to vôbec všimnete, keďže nikdy nehovoríte nič o jedle.” Či už je tento príbeh pravdivý, alebo nie, predsa však jasne ilustruje náš problém. Nevyužívanie príležitostí na to, aby sme boli ohľaduplní a milí, môže zapríčiniť pomaly postupujúcu paralýzu, ktorá na nás príde presne tak, ako keď ochabnú svaly, ktoré sa nepoužívajú. Potom môžeme stratiť ochotu dávať, túžbu pomáhať a povzbudzovať.
Využime príležitosť byť ohľaduplný a milý aj dnes. “Príležitosť budúcnosti” nemusí nikdy prísť. Ak sa snažíme žiť čo najlepšie už teraz, nemusíme sa trápiť o to, čo budeme schopní zvládnuť neskôr.
Teraz sa rozhodni pre to najlepšie a vždy len pre to najlepšie! A buďme vďační aj za “maličkosti.”
Tieto myšlienky som si kedysi dávno prefotil z jednej knihy, lebo ma oslovili a dnes sa k nim vraciam a predkladám ich aj Vám.
Pridaj komentár