Na túto udalosť budem spomínať stále. V roku 2003 som svoju diakonskú prax absolvoval vo farnosti Bojnice. Bolo to počas prázdninových letných mesiacov a býval som na fare, v takej malej izbičke, a raz v noci o pol tretej ma zobudil telefón, pevná linka. Zdvihol som ho, ozval som sa a pani mi hovorila do telefónu, že teraz pred chvíľkou jej sanitka zobrala z domu manžela do nemocnice a je v kritickom stave. Povedal som jej, že ja som diakon a sviatosť pomazania chorých nemôžem vysluhovať a ani spovedať, ale že skúsim zobudiť pána farára. Tak sa aj stalo, podarilo sa mi ho presvedčiť, aby sme išli do nemocnice ihneď a nie až okolo siedmej ráno. V nemocnici sme zistili na vrátnici, že na ktorom oddelení leží spomínaný manžel pani a bez problémov nás pustili k nemu na izbu, aj po tretej hodine ráno. Na izbe bol sám, už nekomunikoval a pán farár mu udelil pomazanie chorých. Chvíľu sme sa ešte pri ňom spolu pomodlili a vrátili sme sa naspäť na faru.
Boli sme tam, mal som taký pokoj na duši, aj keď nám to zobralo viac ako hodinu a pol zo spánku. Potom o deviatej hodine ráno som znovu išiel do nemocnice, ale už ten pán manžel na tej izbe neležal. Bol preložený na iné oddelenie, vyhľadal som ho, a keď som sa začal pri ňom modliť korunku Božieho milosrdenstva, tak asi v polovici modlitby odovzdal dušu nášmu Pánovi. Takto som bol prvý krát pri zomierajúcom. Mám to tak doteraz v pamäti a nezabudol som ani jeho meno a priezvisko. Volal sa krstným menom Karol a v týchto dňoch sa pomodlím aj za neho na cintoríne. Je to taká naša milá úloha (povinnosť) modliť sa za zosnulých. Učenie o očistci, tak ako nám ho podáva naša Cirkev, je pravdivé učenie. Nemusíme sa vôbec báť, že zhrešíme tým, že sa modlíme za zosnulých na cintorínoch, v kostoloch a doma.
Viete, niekedy som sa stretol v nemocnici(BR) aj s tým, že si pacienti našli ruženec alebo malú sošku Panny Márie v koši. Urobil to niekto, kto tieto veci považuje za modly, či už spolupacienti na izbách alebo aj lekárka. Spýtal som sa jej, že prečo to vôbec urobila a dokonca v ich neprítomnosti na izbe, tak mi odpovedala, že so svojho správneho kresťanského presvedčenia a že tie veci im nijako nepomôžu. Nepodala mi ani ruku, keď som odchádzal, ale som jej povedal, že náš Pán, Ježiš Kristus, nás uší milovať všetkých ľudí. Tak som sa úprimne z lásky na ňu usmial a odišiel som. Nech sa nám s Božou pomocou všetkým darí, bratia a sestry, uchovať si v srdci pokoj a lásku k ľuďom, aj voči tým, ktorí nás budú považovať za modlárov a za členov najväčšej sekty na svete, ako som to počul len nedávno od autora istej nemenovanej knihy.
Ja som katolícky kňaz a držím sa učenia Cirkvi a mám z toho takú vnútornú radosť. Viem, že ešte mnohokrát sa stretnem s takými vecami, že to nie je biblické, čo učí Cirkev a to a to je modla a pod. Viem však aj to, že Pán chráni svoju Cirkev. V priebehu dejín ju už veľa ráz zrazili na kolená, ako jej Majstra. Vyniesli rozsudok jej konca. Ona však vždy vstáva a nesie posolstvo Krista ďalším generáciám a krajinám.
Modlime sa za zosnulých veriacich a Kristov pokoj nech prebýva v našich srdciach. Amen.
Pridaj komentár