Ježiš nikdy neustanovil zbytočné príkazy. Ustanovil sviatosť pokánia a zmierenia, dnes nežne označovanú ako spoveď (tento pojem zdôrazňuje iný aspekt, ale označuje tú istú sviatosť). Ustanovil spoveď ako bežný alebo štandardný spôsob odpúšťania našich hriechov. V skutočnosti predtým, ako vôbec vojdete do spovednice, musíte prejaviť úprimnú ľútosť a vlastná sviatosť potom potvrdzuje potrebu priamej prosby Boha o odpustenie našich hriechov. Všetci sa občas klameme. Dokážeme sami seba presvedčiť, aby sme niektoré skutky urobili a iné naopak neurobili. Šikovne sa vieme vyhnúť nepríjemným úlohám a máločo je nepríjemnejšie, ako priznať si hriešnosť a konkrétne hriechy, ktoré sme spáchali. Ak sa spovedáme Bohu súkromne, vystavujeme sa riziku, že budeme ľútosť iba predstierať. Môžeme dokonca samých seba presvedčiť, že nám je niečo naozaj ľúto, aj keď v skutočnosti to neľutujeme. Tu sa dostávame k momentu, keď nám skúsený spovedník môže pomôcť odhaliť našu pýchu alebo naše pretrvávajúce pripútanie k nejakému hriechu. Môže vám pomôcť zistiť, či niečo skutočne ľutujeme, alebo nie. Ježiš predsa vedel, čo robí. Dal apoštolom a cez apoštolskú postupnosť biskupom a pomocníkom biskupov-kňazom moc odpúšťať hriechy: “Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíe hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.” (Jn 20, 22-23).
Ježiš prirovnáva náš vzťah s ním ku vzťahu viniča a ratolesti. On je vinič, my sme ratolesti (Jn 15,5). Každá ratolesť je cez kmeň viniča spojená s inou ratolesťou. Čo sa stane jednej ratolesti, má vplyv na všetky ostatné. Ak jedna ratolesť ochorie, všetky susedné ratolesti ochorejú. Tam, kde je hriech, prichádza duchovná choroba. Nedá sa hrešiť bez vplyvu na ostatných členov spoločnosti.
V spovedi vyznávame svoje hriechy a vyjadrujeme svoju ľútosť inému človeku, ktorý zastupuje tak nášho Pána, ako aj celé spoločenstvo veriacich.
Pridaj komentár