Neobyčajný zážitok mali zamestnanci, čo cez vianočné sviatky 1997 slúžili na policajnej stanici v nemeckom meste Bielefelde. Prišiel tam 34-ročný muž a oznámil prekvapeným policajtom, že on je lupič, ktorý spáchal bankovú lúpež v blízkej sporiteľni v novembri 1987. Teda pred desiatimi rokmi.
Podľa záznamov polície očití svedkovia, zamestnanci i klienti videli, ako zamaskovaný muž s pištoľou v ruke prinútil pokladníčky, aby mu odovzdali všetky bankovky. S peniazmi zmizol bez stopy, snaha policajtov bola neúspešná.
Na prípad sa pomaly už aj zabudlo, niektorí policajti medzitým odišli do dôchodku. A tu sa po vyše desiatich rokoch zrazu dobrovoľne prihlási sám lupič.
Čo ho k tomu priviedlo?
Vysvetlil to takto: “Po lúpeži a úspešnom úniku som veľmi rozvážne míňal peniaze, aby som nebol nápadný. Naďalej som žil ako bezdomovec. Jedného dňa som našiel na ulici Bibliu. Za dlhých večerov som ju čítal, bolo to čosi zvláštne, tá knižka mi nedala pokoja. Jednej noci ma naraz prenikla ako blesk myšlienka, že môj doterajší život bol nedôstojný, že takto nemôžem ďalej žiť. Boh ma má rád a chce ma mať inakšieho.
Chcem, aby ma za môj zlý čin spravodlivo potrestali a po výkone trestu chcem žiť ako poriadny človek.
Koľko vrahov, napr. mladíka Daniela Tupého, pána Ernesta Válka a iných, dnes behá slobodne po svete a myslia si, že je to v poriadku. Tak isto mnoho lupičov a podvodníkov. Ak sa tu na zemi k týmto závažným trestným činom nepriznajú sami a polícia ich nikdy nevypátra, spravodlivý trest ich po smrti určite neminie.
Pre nich je najlepšie riešenie nájsť Bibliu, prečítať si ju a žiadať o spravodlivý trest. Lepšie je tu znášať spravodlivé utrpenie vo väzení (hoc aj celý život), ako potom celú večnosť.
Pridaj komentár