Hanbili ste sa niekedy za Ježiša Krista?
Nieže by sme v neho neverili, ale prišla na nás slabšia chvíľa a pred kamarátmi, kolegami v práci, na zábave, na ihrisku, v škole sa nám veru stalo, že sme sa k nemu nepriznali. Ak sa aj snažíme páčiť sa Kristovi a milovať ho, ľudské ohľady nás niekedy premôžu. A začneme sa tváriť neutrálne alebo sa dokonca postavíme na opačnú stranu. Tam kde Kristus nestojí. Žiaľ, aj takí sme. Pán Ježiš sa nás napriek tomu nevzdáva, aj keď sme takí slabošskí. Raz som na vyučovaní náboženstva na učilišti zažil aj toto. Čakala ma dvojhodinovka s druháčkami, ale keď som prišiel do školy, tak mi v zborovni oznámili, že budem mať spojené hodiny s “etikármi” a na etiku chodili zväčša chalani. Jeden z nich si počas prestávky a na začiatku hodiny na ľavici pravdepodobne chystal cigaretu s trávou (drogu) a všetci žiaci, žiačky boli okolo neho, aby som ja nič nevidel, keď vstúpim do triedy. Ten žiak bol veľmi drzí voči mne a nechcel mi ukázať, že čo to tam má a niekde si tú cigaretu skryl. A keď som sa spýtal dievčat z náboženskej výchovy, že čo tam robil, lebo oni boli tiež okolo neho a veľmi dobre videli jeho činnosť na lavici, tak sa postavili na jeho stranu. On sa tam len hral s mobilom. Vôbec im však nevadilo, že ma klamú. Báli sa mi povedať pravdu. Koľkokrát som sa aj v živote bál ukázať, že patrím Kristovi. Pane odpusť mi a posilni ma vo viere, prosím. Amen.
Kristus nás miluje. Vieme to, ale predsa sa hanbíme prejaviť mu lásku na verejnosti. Smutné je na tom to, že si to potom ani nevieme, či nechceme priznať. Prečo?
Za tým je naša povrchnosť, či plytkosť. V prežívaní duchovného života plávame kdesi na povrchu a zatiaľ nám to tak aj vyhovuje. Ako sa hovorí, že počas ťažkostí a problémov spoznáš skutočných priateľov. Tak je to aj v duchovnom živote.
Sme na začiatku “Roku viery,” snažme sa s naším životom niečo pozitívne urobiť. Urobme tento mesiac, tento rok krôčik vpred. Aby sme raz mohli vidieť Otca, potrebujeme vieru. Zázrakom v Káne Galilejskej Pán Ježiš apoštolom otvoril srdcia pre vieru. A neskôr ho prosia: Posilni našu vieru. Daj nám väčšiu vieru.
Áno Pane Ježišu, prosíme, posilni našu vieru v Teba, v Tvoje slovo a v Tvoju moc. Odstráň z nášho vnútra naše pokrytectvo. Ak sme s veriacimi s ľuďmi, správame sa ako veriaci; ale ak sme s neveriacim alebo s vlažnými ľuďmi nemáme problém sa správať ako oni a súhlasiť aj s tým, čo sa protiví Tvojej vôli, Bože. Nevieme povedať, že to sa nesmie robiť, že môj Boh si to neželá a preto ja dávam od toho prsty preč. Nerobte to. Vyžaduje si to však veľkú odvahu. A akého Ducha sme prijali? Ducha bojazlivosti. Určite nie. Nie, nemáme sa báť. Dokonca ani tých, ktorí nám chcú zabiť telo. Potom už nemajú čo urobiť. Vzkriesme v nás odvahu. Poprosme Ducha Svätého o pomoc. Pevne stojme tam, kde stojí Kristus. Možno, že stratíme svoju pozíciu, nech je akokoľvek výhodná pre pozemský život, čo na tom. Len s Kristom sme skutočne bohatí.
Skúškou lásky k Ježišovi je poslušnosť. “Prečo ma oslovujete: Pane, Pane, keď nerobíte, čo hovorím?” Tieto slová hovorí teraz Ježiš mne aj tebe. Nie však preto, aby nás odsúdil, ale aby nás zachránil. Ďakujme mu, že počujeme tieto slová. Je to dobré pre nás, že nás napomína aj dnes. Nikdy sa nevzdaj Pane napomenutia, ktoré potrebujeme. Čo máme robiť, aby to už o nás neplatilo. Prosiť o milosť a robiť to čo je dôstojné a správne. Zachovávať prikázania.
Poznám veľa rodičov, ktorí sa obetujú pre svoje deti, aby im mohli dopriať všetko. Potom ich poprosia o nejakú láskavosť alebo o to, aby išli v nedeľu a sviatky do kostola, ale deti neposlúchnu. Myslíte si, že svojich rodičov milujú? Nedovolím si tvrdiť, že nie. Ale niektoré deti sa tak tvrdo správajú k svojim rodičom, že tam je naozaj len štipka lásky v nich. Cti otca svojho i matku svoju je Božie prikázanie, ktoré deti majú praktizovať v živote a zároveň zachovávať i ďalšie prikázania. Poslušnosť je skúšobným kameňom lásky. A poslušnosť je ovocím lásky. Ťažko mi je niekomu uveriť, že miluje svojich rodičov, ak sa k nim správa tvrdo a neúctivo. Ak chalan podvádza svoje dievča, ťažko mi je uveriť, že ho skutočne ľúbi.
Ak milujeme Krista, tak zachovávame aj jeho prikázania. A naše okolie by o tejto láske, ak je skutočná a úprimná z našej strany, malo niečo vedieť. Ježiš nám odpúšťa naše hriechy, aby sme ho viac milovali. Jeho láska voči nám je skutočná. Zakusujeme ju všetci, ale nie všetci si ju adekvátne uvedomujeme. Aj neveriaci ľudia žijú vďaka Ježišovej láske. Dôvodom, prečo nepociťujeme Božiu lásku, je skutočnosť, že žijeme v hriechu. Ak hrešíme ľahko, naša duša je v bezvedomí, ak páchame smrteľné hriechy, naša duša je mŕtva. V podobenstve o stratenom synovi hovorí otec: “Lebo môj syn bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa.” Vari ten syn skutočne umrel? Nie, je to myslené obrazne. Onen syn si žil svoj život. Páchal hriechy – bol v duši mŕtvy.
Majme radi Ježiša a viac a viac ho milujme. Kto ako miluje, natoľko sa mu odpúšťajú hriechy. Modlime sa za seba navzájom a buďme hrdí na nášho Krista.
Na zemi sú krásne duše, veriaci ľudia, ktorí s apoštolom Pavlom môžu smelo a pravdivo hovoriť:
Ja sa za evanjelium nehanbím; veď ono je Božou mocou na spásu každému, kto verí, najprv Židovi, potom Grékovi. V ňom sa totiž zjavuje Božia spravodlivosť z viery pre vieru, ako je napísané: „Spravodlivý bude žiť z viery.“
Pane Ježišu Kriste, daj nám milosti, aby sme žili z viery. Amen.
Pridaj komentár