Slnko na nebi ľudského spolunažívania dokážu zastrieť mraky nedôvery, hmla podozrievania, tmavá noc hnevu a nenávisti.
Slnko z nášho života vyháňajú múry, ktoré ľudí rozdeľujú. Staviame ich my sami. Sú to neviditeľné, hrozivé múry v našich domovoch, v najužšom rodinnom kruhu. Už nikdy nechceme vidieť a ani počuť tých, ktorí nás tak veľmi sklamali a zranili. No ten, kto nehľadá zmierenie, zostáva v temnote noci.
Zmierenie sa neraz javí ako nemožné. Vždy sú potrební dvaja, každé zmierenie musí vychádzať z oboch strán. Zmierenie si nemožno vynútiť. Zmierenie je treba zasiať, malé zrniečko umiernenia a zblíženia, ochoty pristúpiť na kompromis, dobrej vôle. Zmierenie musí rásť a zvyčajne potrebuje veľa času, ale ešte viac trpezlivosti.
Na zmierenie sa nie je nikdy príliš neskoro, pretože nikdy nie je príliš neskoro mať rád a taktiež byť šťastným.
Zmierenie: jediná ruka, ktorá trpezlivo odsúva tmavé mračná.
Zmierenie: prvé ranné zore, ktoré postupne vtláčajú noc.
Zmierenie: kľúč, ktorý opäť otvára zamknuté dvere.
Pridaj komentár