Ochota. Byť človekom pre iných.

Čo je ochota? Je to pripravenosť vôle pomôcť blížnemu konkrétnym skutkom v každej situácii, ak je to potrebné.

Ako to však vyzerá reálne v našich životoch?

Všímame si ľudí okolo seba a ochotne im pomáhame, keď vidíme, že potrebujú pomoc alebo čakáme kým nás oni sami nepoprosia o pomoc.

Nech ma o to poprosí, pretože nie je mojou povinnosťou pomáhať mu. Mám dosť toho svojho a nie ešte pomáhať druhým. A vôbec, mne, kto kedy pomohol. Možno, že ti naozaj ešte nikto nikdy nepomohol v živote? Alebo si ešte nezakúsil nejakú nezištnú pomoc od niekoho, ale to ešte neznamená, že sa máme uzavrieť do seba a nepreukazovať milosrdenstvo svojim blížnym.

Duch milosrdenstva však ide naproti iným a nič za to nečaká. Ak treba pomôcť, ak môže pomôcť, nečaká na to, až ho niekto poprosí. Vidí a pomáha. Počuje a pomáha.

Človek, ktorý má ducha milosrdenstva sa sám cíti “zaviazaný” a “pripravený” pomáhať iným a slúžiť im, lebo Kristov Duch ho k tomu uschopňuje, aby bol človekom “pre iných.” Pobádaný Kristovou láskou, vidí okolo seba potrebu dávať sa skutkom, slovom a modlitbou vždy a všade a snaží sa konať dobro.

Formovanie ducha milosrdenstva nie je ľahké. Pravé milosrdenstvo niečo stojí, pretože nie je prirodzené pre našu skazenú prirodzenosť. Ak ho chceme preukazovať, vyžaduje si od nás úsilie, námahu, sebazaprenie, čiže obetu. Duch milosrdenstva si vyžaduje hlbokú vnútornú premenu, akoby zničenie svojho “ja” v jeho najhlbšom vnútri. Duch milosrdenstva sa totiž nemôže zmieriť s pýchou, egoizmom, namyslenosťou, ktoré sú v nás hlboko zakorenené. Potrebujeme uzdravenie, aby sme mohli preukazovať milosrdenstvo.

Ľudia sa často pýtajú, čo majú urobiť, aby sa zbavili egoizmu a vyliečili sa z neho. Odpoveď je jednoduchá:  začnime žiť duchom milosrdenstva, preukazujme autentické milosrdenstvo, len toto je účinný liek na egoizmus. Zabúdať na seba a žiť pre druhých. To pre druhých neznamená len pre členov svojej rodiny. Cvičme sa v týchto postojoch, ktoré vedú ku kladnému zabúdaniu na seba, k životu pre iných a teda k tichosti, pokore, dobrote, trpezlivosti, dobroprajnosti, obetavosti, odpusteniu, zdvorilosti, úslužnosti, ochote atď.,  toto nám viac osoží, ako telesné cvičenia.

Úplne sa spoľahnúť na Boha a úplne mu dôverovať. Dokážeš to? Je to však možné. S výdatnou pomocou Božieho Ducha a matky Božej. Žena, vdova dala do chrámovej pokladnice celé svoje živobytie. A na druhej strane vidíme manželov Ananiáša a Zafiru, ktorí sa báli dať všetko a len istú časť priniesli a položili apoštolom k nohám.

Je veľmi krásne, keď sa Duch milosrdenstva rozhojní a udomácni v našich srdciach. A keby aj zneužívali našu dobrotu, čo na tom, veď ten, kto nás obdaroval takýmto veľkým darom, Duchom milosrdenstva, to vie a počíta s tým. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí chcú najviac vyťažiť len pre seba. A tak sa pretvarujú, klamú a pod. O nich môžeme povedať, že nevedia čo robia. Ale aj ich môže Božia milosť uzdraviť, tak ako to je aj v našom prípade. Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete aj konáte, čo sa jemu páči. A keď si dáme ruku na srdce, tak si musíme priznať aj to, že aj my sami sme veľakrát zneužili Ježišovu dobrotu.  Povedzte, že to tak nie je.

Nestačí byť ochotný len slovom a jazykom, a práve s tým sa možno aj najčastejšie stretávame. A keď príde na lámanie chleba, tak skutek utek. Radšej menej rozprávajme a ochotnejšie konajme. Almužna z lásky zakrýva množstvo hriechov. Len láska dáva našim skutkom hodnotu. Nie vypočítavosť a pod. Kto veľa miluje, tomu sa aj veľa odpúšťa.

Ako veľmi potrebujeme Božieho Ducha. Vzývajme ho a pozývajme ho do našich dní na zemi, aby nás naučil praktizovať Ježišovo učenie. Buďme milosrdní a milosrdní a nič za to nečakajme. V takomto prípade na zemi nezbohatneme, ale budeme veľmi šťastnými ľuďmi. Amen.