V prvej polovici 19. stor. sa udial veľmi zvláštny prípad v USA. Zatkli istého muža, ktorý mal na svedomí vraždu. Samozrejme, že mu to aj dokázali a odsúdili ho na trest smrti. Vtedajší prezident však tomuto odsúdenému mužovi udelil milosť, ale na prekvapenie mnohých on túto milosť nechcel. Odmietol ju. A tak na ministerstve spravodlivosti nastal veľký zmätok, lebo sa tam ešte nikto z nich nestretol s niečim takým. Zhodli sa však na tom, že prezidentská milosť je len kus papiera. Je to len jeden hárok papiera, ktorého platnosť spočíva v tom, že musí byť prijatá tým človekom, ktorého sa to týka. Vrah neprijal tento papier a omilostenie. A preto to omilostenie zostalo len kusom papiera. Zostal teda v platnosti trest smrti. Skutočne ho aj popravili a vyčiarkli zo zoznamu väzňov. Jeho cela ostala prázdna.
Nevieme ako dopadol na tom druhom súde u Pána. Môžeme len dúfať, že prijal Božiu milosť a je zachránený.
Správne hovoríme, keď hovoríme, že Boh nás chce všetkých omilostiť a my sme tí, ktorí máme prijať jeho omilostenie. Ak neprijmeme jeho omilostenie, tak tá milosť potom zostáva u Boha. A čo bude potom s nami?
Prečo mnohým ľuďom robí problém prijímať jeho omilostenie? Pretože neveria v neho. Nepovažujú to za dôležité. Nevidia si svoj hriech a tak ani nepotrebujú jeho milosť. Nemajú matériu do spovede. A jedným z dôvodov je aj to, že majú ťažkosti s odpustením samým sebe. Nestačí, že odpustíme iným ľuďom, ale sú veci, ktoré musíme odpustiť aj sebe samým. Niekedy musíme odpustiť sebe, aby sme boli schopný prijať odpustenie od Pána. A len čo zažijeme odpustenie, ono má ísť automaticky k ďalším ľuďom. To znamená, že si ho nemáme nechať len pre seba, ale máme ho posunúť ďalej – odpúšťam ti. Ako mne odpustil Pán, tak i ja tebe všetko odpúšťam.
Akonáhle voči niekomu držíme alebo pestujeme v sebe nenávisť, tak to je akoby sme mali v srdci časovanú bombu. Každá nenávisť ničí naše srdce. Nie niekoho iného, ale naše. Keď niekto voči nám zaujme zlé stanovisko, poníži nás alebo potupí a potom od nás odíde, tak potom práve my znášame tie dôsledky, keď zotrvávame v hneve. On nám ublížil a odišiel. Ale my dlhé roky držíme nenávisť v srdci. A tak keď držíme nenávisť v srdci, tak to znamená, že chceme zničiť jeho život. Určite ho tým nechceme zachrániť? Počuli ste, že niekto zachraňoval duše nenávisťou? No a ako to potom obvykle končí, že tá pestovaná nenávisť napokon zničí naše srdce i život. Je to ako časovaná bomba. Toto treba pochopiť.
Preto nám Ježiš stále hovorí: Odpustite. Nie sedem krát, ale sedemdesiat sedem krát. Nech sa čokoľvek zlé stalo vo vašom živote, prosím Vás, odpustite. Na odpustenie neexistuje žiadne hranica. Tá osoba vám zničila meno, okradla vás a odišla a vy to doteraz ešte stále držíte v srdci. Takýmto spôsobom ničíme svoj život. To nemôže dopadnúť dobre. Potrebujeme pomoc pastiera. Odpustenie je čnosť, ktorá sa dosť ťažko praktizuje. Je naozaj prirodzené mať veľa bolesti a Ježiš to vie, a preto hovorí: Odpusť mu. Odpusť jej. A z toho aj vyplýva, že odpustenie nemá hraníc.
Ježišov život bol životom odpúšťania. Odpustenie bolo cestou po ktorej Ježiš kráčal. Začiatok tohoto dňa je ťažký, ale jeho koniec má svoje výhody. Začiatok odpúšťania je ťažký, ale keď vstúpite do odpustenia, teda odpustíte, máte z toho potom výhody.
Pridaj komentár