V Kanade, aspoň tak si to pamätám z rozprávania istého kňaza – misionára, v nemocnici zomieral starší muž a chcel sa pred smrťou vyspovedať. Mal v srdci veľkú bolesť, ktorá mu už roky výčitkami vo svedomí sťažovala život. Privolaný kňaz si prisadol k jeho lôžku a povzbudil ho k úprimnej spovedi. Nemáte čo stratiť, môžete len získať, hovoril kňaz vážne chorému človeku.
A tak začala spoveď.
Muž sa vyznával z hriechov a úprimne začal kňazovi hovoriť, že kedysi pracoval na železničnej stanici, ako vlakový dispečer. Zabezpečoval som pravidelnú a bezchybnú prevádzku na vlakovej stanici. V jedno popoludnie som sa však v práci urobil fatálnu chybu, na ktorú nezabudnem do konca života. S pracovnou rutinou a bez nejakej kontroly a preverenia som rušňovodičovi nákladného vlaku signalizoval, že bez zastavenia na stanici môže s vlakovou súpravou pokračovať po trati ďalej. Vlak sme však pustili na nesprávnu koľaj a ako sa ukázalo, aj v nesprávny čas. Na priecestí bez zabezpečovacieho zariadenia tento vlak narazil do osobného auta, ktoré práve tadiaľ prechádzalo. V aute sedeli rodičia s dvomi malými deťmi. Ich zranenia boli vážne, nezlučiteľné so životom. Bola to moja chyba, ale nemal som v sebe silu sa k tomu priznať, mal som strach z väzenia. A mám svoju rodinu, ktorá ma potrebuje. Kvôli mne však zomreli štyria ľudia. Vyšetrovanie a všetko okolo toho bolo zdĺhavé, ale nakoniec s dobrým výsledkom pre mňa. Svedkov tejto tragickej nehody bolo málo a s rušňovodičom sme si celkom dobre rozumeli. Vedeli sme sa v určitých veciach dohodnúť. Auto mohlo bezpečne prejsť, šofér videl vlak v dostatočnej diaľke, on však akoby vôbec nereagoval.
Preložili ma v práci na iné mieste, ale aj tak mi nebolo všetko jedno. Často mávam pred očami túto tragédiu. A teraz keď som vážne ochorel a lekári mi nedávajú veľkú nádej na uzdravenie, prosil som sestričky, aby mi zabezpečili kňaza, ktorému budem môcť všetko vyrozprávať a… v pokoji umrieť. Som Vám vďačný, že ste ku mne prišli a vypočuli ma.
Kňaz pri jeho posteli plakal a povedal mu, že v tom aute sedeli jeho rodičia a starší súrodenci. Boli práve na ceste domov. Ja som bol doma s babkou a čakali sme ich. Obidvaja plakali. Chorý sa už nezmohol ani na slovo, ale kňaz mu s plačom povedal, že mu všetko odpúšťa a udelil mu rozhrešenie od hriechov. To čo sa stalo, sa stalo, hovoril mu kňaz. Mŕtvi sa k nám už nevrátia, ale my pôjdeme za nimi. Aj bez rodičov sa Pán o mňa postaral a babka bola veľmi svedomitá a milá žena. K mnohým veciam ma naučila a Pán ju požehnával. Už viem prečo som vtedy nemal byť v tom aute, aj pre túto chvíľu, aby Vám Pán cezo mňa udelil milosť odpustenia.
Keď som tento skutočný príbeh počul rozprávať z úst toho kňaza – misionára, tak mnou od hlavy po päty prebehla zimnica. Odpustil mu. Je nám ľahké odpúšťať alebo je to ťažké. Ako sa napríklad dotknutej stránke odpúšťa manželská nevera, ľahko, či ťažko! Útočníkovi, ktorý vedome zapríčinil smrť niektorého člena našej rodiny, odpúšťa sa mu ľahko, alebo ťažko. Nepozornosťou niektorých vodičov na cestách alebo šoférovaním motorových vozidiel pod vplyvom alkoholu vyhasli na cestách životy mnohých nevinných ľudí. Vinníkom príbuzní zomrelých odpúšťajú ľahko alebo ťažko.
Odpoveď je jednoznačná, ťažko!
Najľahšie je nám však odpustiť vtedy, keď s apoštolom Pavlom môžeme zvolať: Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Keď v nás žije Kristus, tak je nám ľahko odpúšťať.
Odpustiť znamená pamätať si. A zabudnúť znamená pamätať si, že mám odpustiť.
Ako tomu mám rozumieť. Napríklad niekto v dedine ma bez vážneho dôvodu napadol a zbil ma tak, že mi spôsobil práceneschopnosť s dobou liečenia niečo cez dva mesiace. Keďže som veriaci mužom, chodím do kostola a pravidelne sa vyznávam z hriechov, odpustil som tomuto človeku. Niekedy sa stretneme aj na ulici a hneď ma napadne to, čo mi spôsobil tou bitkou, ako mi ublížil na zdraví. Pamätám si to dobre. Keď by som mu začal nadávať a vyhrážať sa mu pomstou alebo by som ho preklínal, aj jeho rodinu. Pýtam sa Vás: Naozaj som mu odpustil? Asi nie. Ak však moja reakcia by bola pokojná a v srdci by som mu znovu odpúšťal a povedal Pánovi, aby ho požehnal a pomáhal mu v živote. Tak v tomto prípade sa dá hovoriť o skutočnom odpustení. Kto hovorí, že sa dá zabudnúť, možno v nejakej malej veci áno. Ale vo vážnych veciach určite nie. Pamätajme si však, že máme vždy odpustiť.
Pripomínajme si slová Pána Ježiša a praktizujme ich v živote: Lebo ak vy odpustíte ľudom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy. Neostaňme len pri počúvaní a mudrovaní, ale prakticky konajme podľa slov a učenia Pána. Čo Pán učil, tak aj sám konal.
A keď vstanete modliť sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám váš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil vaše hriechy. Chcem pomôcť človeku, ktorý trpí tým, že nevie odpustiť. Stále má toho vinníka v zuboch a nevie ho ani vystáť. Pričom sa to týka aj mnohých veriacich katolíkov. Pán Ježiš ich má rád, ale jeho slovo platí pre každého a bez výnimiek. Nebudeme mať výhovorky, keď umrieme.
Radšej mať v srdci Kristov pokoj, ako prechovávať hnev voči niekomu: Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi! Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy! Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti! A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj. Toto napísal apoštol Pavol a jemu Kristus skutočne veľa odpustil, ako i nám. Pavol sa nad nami nevyvyšuje, ale nás učí k správnemu konaniu.
„Pane Ježišu Kriste, prosíme Ťa, nech je nám dané tajomstvo Božieho kráľovstva. Amen.
Pridaj komentár