Z času na čas môže každého človeka premôcť nejaká slabosť, či pokušenie. A my ho môžeme vidieť a počuť práve vtedy, keď niečo nezvládol a upadol do hriechu a takéhoto človeka potom môžeme veľmi rýchlo posúdiť, ohovoriť. Napr. chodí do kostola a modlí sa a pozrime že sa na neho (na ňu), čo robí, ako sa správa. Pamätajme si však, že aj my sme len ľudia. Aj naše slabosti môžu vyjsť najavo a potom čo. Alebo si už myslíme o sebe, že tak pevne stojíme, že nám sa nič podobné nemôže prihodiť. Keď máme takúto mienku o sebe, nebude to skôr tým, že nás vtedy pýcha ovíja sťa náhrdelník. Čo si myslíte vy?
Čo hovorí Sväté Písmo o človekovi, ktorému sa v duchovnosti darí a žije dobre: “Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete aj konáte, čo sa jemu páči” (Flp 2, 13). A na inom mieste v Písme čítame: “Veď kto ti dáva vyniknúť?! Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?” (1Kor 4, 7).
Ej, rôzne veci sa prihodili ľuďom na zemi, aj svätým. Neraz sa potom museli veľmi červenať. Zlyhať môže každý jednotlivec. Slabosť sa môže ukázať aj vtedy, keď to človek najmenej očakáva. Jednoducho to na neho príde. A čo potom? Všetci sa môžu od nás odvrátiť. Aj takýto kríž môže Boh na nás dopustiť. Preto radšej nikoho nesúďme. Súd prenechajme Pánovi. “On osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc” (1Kor 4, 5). Poznám tiež ľudí, ktorí sa pravidelne modlievajú, ale nevedia odpustiť istému človekovi. Prechovávajú v sebe hnev, možno to niekedy hraničí až s nenávisťou voči tej osobe. Nikto o tom nemusí vedieť a tak ich považujú za svätých. Ale pravda je úplne iná. Tu človek musí urobiť rázne opatrenia k náprave, lebo je to veľmi nebezpečné v takom stave zostávať. Aj na psychiku, aj na nervy, aj na telesné zdravie. Daruj nám Pane väčšiu vieru, len s ňou môžeme urobiť dobre pre dušu, pre svoj život. Skutočne odpustiť a milovať. Niekedy počúvame od ľudí ako dlho sa modlia a koľko krásnych modlitieb majú, ale keď vidíme ako sa správajú k svojim najbližším, ku kolegom v práci, k susedom, sme z toho zhrození. Zdanie môže klamať. Realita je niekedy veľmi tvrdá a smutná. Poznáme to aj z vlastného života.
Predsa tu na zemi poznáme niečo smerodajné na človeku, čo svedčí o jeho úprimnej modlitbe. A to je pokora, pokora a len pokora. Pokorným ľuďom Boh dáva svoju milosť. A pokorným ľuďom Boh rád načúva a plní ich želania vo všetkom. Lebo pokorný človek si väčšinou pre seba nič ani nežiada, skôr len pre druhých. Čo hovoril pokorný človek na kríži: Dostávame to, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé. A potom vyslovil prosbu, ktorú aj ja neraz úprimne vyslovujem: “Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.” Ježišu, spomeň si na mňa, vo svojom kráľovstve.
Ešte nie sme doma, vo vlasti. Povzbudzujme sa v konaní dobrých skutkov, aby bol Ježiš oslávený a nie my. Nech nás zdobí navzájom láskavosť a riadne praktizujme milosrdenstvo medzi nami, tak ako máme. Odpustenie musí zdobiť srdce kresťana v každej chvíli a v každom čase. Niet žiadnej výhovorky na toto. Boh nám v Kristovi všetko odpustil, táto pravda nás musí motivovať v odpúšťaní ďaleko viac, ako doposiaľ. Amen.
Pridaj komentár