Príbeh – Boh žije

 “Hospodine, môj Bože, chcem ťa navždy velebiť” (Ž 30, 13). Martin Luther raz prechádzal dlhým obdobím starostí a sklúčenosti. Jedného dňa si jeho manželka obliekla čierne smútočné šaty. “Kto zomrel?” spýtal sa Luther. “Boh,” odpovedala manželka. “Boh?” zhrozil sa Luther. “Ako môžeš také niečo povedať?” “Hovorím len to, čo ty žiješ”. Luther si uvedomil, že žije tak, akoby Boh už nežil a nestaral sa o nich. Hneď nato sa jeho výzor zmenil a skormútenosť vystriedala radosť a vďačnosť. Niekedy aj my žijeme tak, akoby bol Boh mŕtvy. Keď sme znechutení, môžeme si otvoriť knihu Žalmov. Niektorí z autorov prežili veľmi ťažké časy. Mali však jednu spoločnú črtu, ktorá ich ochránila pred zatrpknutím: vzdávali Bohu chválu a vďaku. Napríklad Dávid napísal: “Môj nárek si zmenil na tanec…Hospodine, môj Bože, chcem ťa navždy velebiť” (Ž 30, 11-12). Reagovať na každú situáciu vďakou a chválou neznamená poprieť realitu. Je to pre nás pomoc, aby sme na vec pozreli z Božej perspektívy – ako na príležitosť zažiť Jeho moc a lásku. Vždy keď v ťažkej situácii vyjadríme Bohu vďačnosť a chválu, vlastne hovoríme: “Boh žije!”