Istí starší manželia, ktorí mali za sebou krásnych 50 rokov spoločného života v jednej domácnosti sa rozhodli, že usporiadajú doma hostinu, na ktorú pozvú svojich rodinných priateľov. A tak sa vlastne aj stalo. Pozvaní hostia postupne prichádzali do ich domu.
Jeden muž od tej chvíle, ako vstúpil dnu do domu počul pri dverách, ako manžel nazýva manželku a ona zase jeho. A manžel hovoril: Kde si, miláčik a ona jemu: Tu som, môj medík. A znovu: Poď sem zajačik. Áno, idem myška. Alebo, ty moje malé prasiatko a ona, ty môj melónik. Princezná, toto si ešte neurobila. Hneď to urobím sloník. A takto si hovorili hore dolu, krásnymi slovami.
Muž pri dverách bol z toho milo prekvapený a hovoril si, ja som tiež ženatý, ale ja som svoju manželku takto nazýval len prvé dva, tri roky. A oni sú spolu už viac ako 50 rokov a takto pekne si hovoria. A takýto prekvapený večeral a po večeri žena odišla do kuchyne. Následne využil príležitosť byť s manželom chvíľu sám a tak sa ho spýtal: Počúvaj, ako je to možné, že doteraz si dokázal, dokážeš svoju manželku takto nazývať. Povedz mi to tajomstvo. Čo je za tým?
A on sa obzrel dookola, že či ho manželka nebude počuť. Manželka však bola v kuchyni a tak mu povedal. Počúvaj, ale ja som, vieš, jej meno zabudol už pred tridsiatimi rokmi a neviem si naň spomenúť!
A tak, milé manželky, keď Vás váš manžel bude nazývať takýmito menami, spýtajte sa ho, že či si pamätá Vaše krstné meno. Lebo stáva sa nám, že zabúdame mená a potom nazývame ľudí inak.
Takže, drahí manželia, nezabudnite mená svojich manželiek a samozrejme, že aj opačne, manželky, nezabudnite mená svojich manželov. Ďakujem.
Aké je dobré a milé, keď manželia žijú pospolu a žijú vo vzájomnej úcte pokiaľ ich Pán nepovolá do večnosti. Dovtedy sa pekne oslovujú menami a ich láska zo dňa na deň rastie. Ich deti sa tomu tešia a sú veľmi vďačné za milujúcich sa rodičov.
A vôbec, každému z nás dobre padne, keď nás ľudia oslovujú pekne krstným menom a preukazujú nám aj patričnú úctu. A tak isto robme aj my im.
Spomínam si na jedného žiaka na učilišti, ktorého učitelia, ale aj jeho spolužiaci, či žiaci z iných tried oslovovali len po jeho priezvisku. Viete si to predstaviť. A keď v škole konečne počul svoje meno, tak bol veľmi šťastný. Len jeden človek ho oslovoval po mene a veľmi si to vážil.
Nezabúdajme na svoje mená. Pán Ježiš si nás stále pripomína a pozná nás po mene. Prečo si nás stále pripomína? Lebo mu na nás záleží a chce aby sme boli natrvalo šťastnými ľuďmi. Nielen na nejaký čas. A my majme v úcte jeho sväté meno Ježiš a nevyslovujme ho nadarmo. Niektorí ľudia toto sväté meno používajú bežne zo zlozvyku, ako rečové úskalie. Už si to ani neuvedomujú. My si však na to dajme pozor a chváľme jeho sväté meno. Zvelebujme meno Ježiš. Často ho vzývajme a buďme vďační za dar života. Tiež za krásne manželstvo, za deti a za ľudí, ktorí nás majú skutočne radi a volajú nás krásne po mene. A čo chceme, aby ľudia robili nám, robme aj my im.
Pridaj komentár