Istý starší pán, snáď už po osemdesiatke, stál pri bankomate na námestí SNP v Bratislave a ja som postával za ním a čakal som kedy odíde, aby som si mohol vybrať peniaze. Lenže on nie a nie odísť. Tak som nakukol, že čo tam toľko robí a všimol som si, že v priehradke, cez ktorú automat vydáva peniaze, má končekami zachytené tri stoeurové bankovky. Teda nebolo možné ich zobrať, lebo by ich roztrhol. A nechcel ani od bankomatu odísť, a ísť do vnútra banky, pýtať si tam radu, lebo sa bál, že medzitým by tie jeho peniaze mohol niekto iný zobrať. Tak som mu poradil, aby znovu vložil do bankomatu svoju platobnú kartu, zvolil si transakciu výber desať eur a akonáhle sa znovu uvoľní ten priečinok, tak si rýchlo vezme tých tristo eur a plus aj tých desať. Urobil to tak ako som mu poradil a potom mi veľmi a veľmi ďakoval. Úplne bol z toho šťastný.
Ako odmenu za radu som mu povedal toľko, že mi stačí to, keď sa za mňa pomodlí. Prisľúbil mi, že áno. Ale pani, ktorá práve prichádzala k bankomatu, mi na to povedala, že to od toho pravého žiadam, ktorý sa vlastne vôbec nemodlí. A vy to odkiaľ viete, že sa vôbec nemodlí, spýtal som sa jej. A ona na to, že je jeho dcéra a veľmi dobre pozná svojho otca. Pozrel som sa na neho a spýtal som sa ho: Vy sa naozaj vôbec nemodlíte! Už, už sa začnem, odpovedal mi.
Niektorí starší ľudia sa nemodlia. Alebo inak, nie všetci starší ľudia majú smerovanie svojho života na nebo. Z toho vyplýva, že úlohou nás veriacich je modliť sa aj za tých skôr narodených z našich farností, ktorí ešte neveria, alebo nezakúsili Božiu lásku. Mnohí ľudia v dôchodkovom veku už dnes necítia potrebu ísť každú nedeľu do kostola a nie to ešte v týždni. Dôchodkyne v sedemdesiatych a v osemdesiatych rokoch minulého storočia a ešte skôr predtým, v týždni nevynechali ani jednu svätú omšu a nie to ešte v nedeľu. Že by moja stará mama a druhá babka v týždni neboli na ruženci a na svätej omši. U nás doma sme to všetci vedeli, že sú denne v kostole. Aj návštevy u nich doma sme tomu prispôsobovali. To boli veriace ženy a popritom stíhali svoje denné práce, pokým vládali. V súčasnej dobe sa rozšírilo poznanie a ľudia v každom veku majú k dispozícii mnohé iné veci, ako využiť čas. Keď som bol dieťaťom, žil som život dieťaťa a starí rodičia vo svojich modlitbách neustále mysleli na svoje potomstvo, teda i na mňa. Vtedy som si to tak veľmi neuvedomoval, že niekto sa tak pravidelne za nás modlí a obetuje sväté omše za nás. Modliaci sa starí rodičia a ich denná prítomnosť v kostole na svätej omši sú veľkým požehnaním pre ich potomstvo: deti, vnukov, vnučky, pravnukov, pravnučky, ale i pre celú farnosť. Veľa krát sme sa aj zabudli pomodliť ako deti, ba aj naši rodičia sa niekedy zabudli pomodliť, popri práci, výletoch, zábave a kvôli starostiam. Ale starí rodičia, tak to bola istota. Pán Boh nám skrze ich modlitbu a každodennú obetu na svätej omši žehnal a ochraňoval nás.
“Tí, čo vyrastajú v dome Pánovom, v nádvoriach nášho Boha budú prekvitať. Ešte aj v starobe budú prinášať ovocie, úrodní budú a plní sviežosti; a tak zvestujú, že Pán, moje útočište, je spravodlivý a neprávosti v ňom niet.” (Ž 92, 14 – 16)
Keď človek nemá nikoho, kto by sa za neho modlil, tak to je smutné. Modlime sa za tých, za ktorých sa nikto nemodlí i za tých, ktorí sa vôbec nemodlia. Nič nežiadam, len prosím a ďakujem.
Pridaj komentár