Pochválený buď Ježiš Kristus.
“Slovo, ktoré povedal Pán Jeremiášovi: „Vstaň a choď do hrnčiarovho domu, tam budeš počuť moje slová.
Zostúpil som teda do hrnčiarovho domu. Ten práve pracoval na hrnčiarskom kruhu. Keď sa mu pokazila nádoba, ktorú formoval z hliny rukami, urobil z toho inú nádobu; takú, aká sa jemu páčila.
Vtedy ku mne zaznelo Pánovo slovo: „Vari ja nemôžem s vami urobiť ako tento hrnčiar, dom Izraela? hovorí Pán. Veď vy ste v mojej ruke, ako je hlina v rukách hrnčiara, dom Izraela” (Jer 18, 1 – 6).
Hrnčiar je pánom nad hlinou v rukách. Robí nádoby podľa svojho vkusu. Aby bola nádoba krásna, nie podľa vlastných predstáv, hrnčiar ju pokazí (tú hlinu v rukách) a vyformuje ju ako sám chce.
Na túto tému nám na duchovných cvičeniach rozprával zaujímavé veci otec biskup Rudolf Baláž, odporúčam: “Predstavte si kostol, ktorý zbožné duše vyzdobili podľa svojho vkusu. Premaľovali i vzácne fresky, nanosili všelijaké obrázky, sošky, dečky, umelé kvety a pod. Im sa to páči, ale objektívne je to nevkusné. Čo iné sa dá robiť, len odstaviť túto horlivosť a kostol zreštaurovať. Počas reštauračných prác to však bude v kostole vyzerať strašne. Všetky ozdoby strhnuté, omietka osekaná, všade neporiadok, pusto a prázdno. Nič pre oči, nič pre potešenie. Lenže tento stav je nevyhnutný, ak má byť výsledok krásny, vkusný, umelecký.
Aj my, v snahe vyzdobiť dušu, vnesieme do nej všeličo. Napríklad niekomu sa zapáči nejaká modlitba. Modlí sa ju týždeň, dva a medzitým objaví inú, ale tú prvú sa akosi bojí prestať modliť. A potom k nim pribudne ďalšia a človek ani nezbadá, ako sa stáva otrokom vlastného návyku a niekedy dokonca aj trochu poverčivosti. Taká modlitba už zriedka má charakter rozhovoru s Bohom. Podobne je to s rôznymi skutkami kajúcnosti, sebazaprenia a inými náboženskými úkonmi.
Horlivosť je správna a dôležitá. Boh ju kladne hodnotí. Aby duša bola skutočne krásna, nie podľa vlastných predstáv, začne v nej Boh akoby reštaurátorské práce. Očisťuje ju od orientácie na seba, na vonkajšok. Preto ju zbaví schopnosti konať. Taký človek nedokáže meditovať, je prázdny, ba cíti odpor k modlitbe a ku všetkým náboženským prejavom. Je z toho samozrejme vydesený. Vidí len trosky z toho, čo tak pracne vybudoval. Ale vtedy začne budovať Boh podľa vlastného projektu. To odstavenie vlastnej aktivity duše je nutné , aby sa už nič nezbabralo. Vtedy Boh očakáva od duše len bezvýhradnú dôveru. Jej konkrétny prejav je naprostá poslušnosť spovedníkovi.
Nie je to ľahké, pretože je veľmi ťažko uveriť, že to nie je zavinený stav. Duša si vyčíta pasivitu. Pritom však bezvýhradná dôvera k Bohu a poslušnosť k spovedníkovi, to je úkon, ktorý vyžaduje nepomerne viac úsilia ako zachovávanie nejakého vcelku nenáročného stereotypu.
Priamy Boží zásah do duše oslepí. To je celkom prirodzené. Boh je predsa svetlo veľkej intenzity a subjektívne vníma duša toto svetlo ako tmu. Ak človek zo šera príde naraz k prudkému svetlu, nevidí nič. U Šavla došlo pri náhlom styku s týmto svetlom dokonca k fyzickému oslepnutiu. V duši sa deje niečo podobné. Božia prítomnosť oslepuje a ochromuje a to vyvoláva strach. Lebo my, ľudia, to už máme akosi v krvi, že veríme len vlastným zmyslom. Ak nevidíme, je tma, akéže svetlo! Ak nie sme aktívny, stojíme, akýže teda postup!
Po každej kríze sa človek dostane do kvalitného iného duchovného života. Má iný pohľad, iný spôsob modlitby, iný vzťah k Bohu, ale aj iné povinnosti. Boh zvyšuje požiadavky, dvíha latku. Chcieť mať za každú cenu rovnaký duchovný život, s rovnakými prejavmi, tým istým spôsobom meditácie a modlitby, to by bolo také nezmyselné ako čítať stále šlabikár, keď Boh má pripravenú už náročnejšiu literatúru. Je to ako z akejsi falošnej pokory chcieť nosiť vyrastené topánky alebo jesť kašičku, keď už máme zuby. Alebo: to pre mňa nie je, ja si nemôžem trúfať tak vysoko, to by bola opovážlivosť a pod. Takéto prejavy sú nesympatické a protivné aj v medziľudských vzťahoch a určite sú protivné aj Bohu. Keď On chce dvíhať, máme sa podriadiť, súhlasiť, vďačne prijať a spolupracovať. Amen.”
Zvládli ste to celé prečítať? Ja sa k týmto meditáciám otca biskupa Rudolfa často vraciam a veľmi rád. A pri takej osobnej spomienke na neho cítim aj takú duchovnú podporu. Včera (27. 7. 2016) bolo práve päť rokov, ako si ho Pán povolal z tejto pozemskej púte. V pondelok som za neho obetoval svätú omšu.
Môj život a život každého z nás, ba celých národov na zemi je v Pánových rukách, ako hlina v hrnčiarových rukách. Pán môže s nami robiť tak, ako sám uzná za vhodné. Je lepšie pre človeka nechať sa ním formovať, prejsť si aj určitým utrpením podľa jeho vôle, ako stáť na vlastných a myslieť si, že to ide aj bez Boha. Môže sa to tak chvíľku zdať alebo aj niekoľko rokov, no pri pomyslení, že to bude potom na celú večnosť o plači a o škrípaní zubov, fu, zimnica mnou prešla, toto nechcem Pane. Zachráň ma, prosím. Zmiluj sa nad nami a vyslyš nás. Prišli ste v čítaní až sem, tak Vás veľmi pekne prosím o modlitbu. Ďakujem.
Pane Ježišu, pretvor naše srdcia podľa srdca svojho. Veľmi ťa o to prosíme. Veď čo sami od seba zmôžeme. Aj pozdvihnúť svoju dušu ku Tebe sami od seba nedokážeme. Aj keď je duša obdarená zvláštnymi milosťami, či schopnosťami, organizačnými, viesť iných ľudí, dávať kvalitné prednášky, či kázne, musí ostať pokorná. A to je niekedy naozaj veľmi ťažké. Ak odtiahneš, Pane, svoju ruku, Pane, kto obstojí. Radšej v pokore ostať maličkým. Amen.
Všetko dobré prajem. Jaroslav, brat.
veľmi zaujímavé a krásne
vďaka, otec Jaroslav za pekné a poučné slová. Aj ja som mala veľmi rada kázne biskupa Baláža. Boli priame, adresné, hovorili do duše, žiadne okoloky, omáčky, aby som sa náhodou niekoho nedotkol.