17. november 1989 v Prahe. Nie, nebol som tam vtedy, ale keď sme sledovali v televízii správy, zo zásahu polície (vtedy ZNB), tak som na záberoch kamier spoznal niektorých kamarátov z Čiech, mladých policajtov. S ktorými sme absolvovali vojenskú službu vo Frýdku Místku.
Potom za pár dní revolúcia začala aj na Slovensku. V polovici septembra, pred novembrom 89, som mal taký vážnejší úraz pravej ruky, trikrát ma museli operovať v Bratislave. Dva týždne som strávil v nemocnici. Absentoval som v škole (v odbornej policajnej) a chýbali mi potom aj nejaké skúšky. Napríklad všetci z môjho ročníka už mali skúšku z predmetu marxizmus-leninizmus, len ja nie. Vyučujúci sa ma aj vypytoval, že kedy ma už bude môcť preskúšať. No ja som to len odkladal a odkladal, vyhováral som sa, že ma bolí tá ruka a nedá sa mi učiť a pod. Mal so mnou veľkú trpezlivosť. Prišla však revolúcia a spomínaný predmet už nebolo žiaduce vyučovať a skúška sa už nekonala. Ani si to neviete predstaviť, ako veľkú radosť mi to urobilo. Mal som obavy z tej skúšky.
Posledné novembrové dni 89 roku sme sa takmer nonstop zdržiavali pred budovou Národnej rady v Bratislave, odetý do zelených maskáčov, v bielej prilbe, so štítom v ľavej ruke a v pravej sme mali federál (dlhý biely obušok). Vytvorili sme jeden veľký šík, aby sme tak ľuďom zabránili vstúpiť do budovy. Neraz som tam schytal pľuvanec. Boli to pre policajtov najprv ťažké chvíle, lebo ľudia nám na ulici nadávali, pľuli pred nami a pod. Jednotlivo nám ani neodporúčali chodiť do mesta. Veľa sa toho zmenilo z pohľadu na nás policajtov vtedy, keď na námestí SNP vystúpil na tribúne istý policajt a prihovoril sa k ľuďom. Snažil sa im vysvetliť, že policajti plne rešpektujú to, čo sa tu deje a že nie sú proti nim. Potom sa to obrátilo úplne inak, ľudia nám na ulici podávali ruky, objímali nás. Na uniformu nám pripínali stužky.
V službe u polície som pracoval deväť rokov a bavilo ma to. Na oddelení alebo v pracovnej smene sme boli dobrá partia. Čo je tiež základom úspechu. Mať v tom druhom takú vnútornú istotu, zvlášť pri zásahoch. Aj naši nadriadení nás podržali, keď bolo treba. Zhodou okolností som aj včera v Tescu stretol jedného z mojich bývalých nadriadených. A spýtal sa ma, že či by som mu pokrstil vnuka. Áno, veľmi rád.
Vďaka Bohu, že už komunisti tu nemajú také slovo, hoci sú tu ešte stále. Dovtedy, do mojej osemnástky, som ani nič nepočul o päťdesiatich rokoch už minulého storočia, ako to vtedy bolo a čo sa dialo. Ako zatvárali rehoľníkov, rehoľníčky, kňazov. Nemal nám o tom kto porozprávať. V priebehu dejín Cirkev už veľa ráz zrazili na kolená ako jej Majstra. Vyniesli rozsudok jej konca. Ona vždy vstáva a nesie posolstvo Krista ďalším generáciám a krajinám. Kúkoľ bude stále rásť, až do žatvy. Tak to čítame vo Svätom Písme. Niekedy sa pýtam už teraz v súčasnosti, kde sa tu vzalo toto a toto. Tak ako sa v podobenstve pýtali, kde sa tu vzal kúkoľ. Veď zasievali sme len pšenicu. A odpoveď je jednoznačná, to urobil nepriateľ. Nepriateľ – diabol sa snaží aj teraz zasievať zlé veci do našich sŕdc, aby sme sa vzbúrili proti Bohu. Odvrátili sa od Božieho slova a prijímali bludné náuky a falošné učenie. Napríklad učenie o reinkarnácii je falošné, pretože to nie je pravda. Stretol som sa s istou paňou, ktorá mi začala tvrdiť, že Cirkev kedysi dávno vymazala z Biblie zmienku o reinkarnácii. A jej náuka, ktorú ona učí je potvrdená znameniami. Hovorila mi o nejakom treťom oku, ľudia sa uzdravujú z chorôb a pod. Máva súkromné zjavenie a kňazi sú neveriaci. Komunizmus sa usiloval Cirkev postupne odstrániť z našej krajiny. Dnes sú tu iné formy prenasledovania Cirkvi. Boriť sa cez to všetko musíme s pokorou a v Kristovom pokoji a držať sa jednoty, v tom nám výdatne pomáha naša nebeská Matka, Mária.
Zdravas Mária, milosti plná, Pán s tebou, požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho Ježiš, svätá Mária, matka Božia, pros za nás hriešnych, teraz i v hodinu smrti našej. Amen.
Pridaj komentár