Mám v srdci skutočný príbeh, ktorý sa stal v jednej africkej rodine. A chcem sa oň podeliť s Vami. Vyrozprával nám ho na Slovensku kňaz – misionár, môj duchovný brat pôsobiaci v Afrike. Počúvali sme ho vtedy viacerí na duchovných cvičeniach. Podľa počtu rodín sa dá v Afrike hovoriť, či tá farnosť je väčšia alebo menšia. U nás na Slovensku je to podľa počtu obyvateľov. On mal na starosti viacero farností. Priemerná farnosť mala tisíc rodín. Rozprával o rodine a o dvoch bratoch, ktorí opustili rodičovský dom, požičali si peniaze, vybavili si víza a odišli za lepšími pracovnými podmienkami do Európy. Spočiatku to nemali jednoduché. Nikto im prácu nedával a len tak sa potulovali po mestách. Nakoniec predsa len zablyslo na lepšie časy. Prišla práca a keďže sa neulievali a poctivo makali, postupne sa prepracovali na lepšie miesta. Začali zarábať viac peňazí a ich životná úroveň sa podstatne zmenila. Keďže boli vychovávaní v kresťanskej viere, ďakovali Pánu Bohu za všetko a zatúžili vidieť rodičov a ostatných súrodencov. Naplánovali si dovolenku na cestu domov. Dohodli sa, že kúpia otcovi darček – auto. Otec nikdy v aute nesedel, tak bude lepšie, keď to auto bude mať automatickú prevodovku. Ľahšie sa ho naučí ovládať. Kúpili auto strednej triedy s automatickou prevodovkou a o mesiac odcestovali domov do Afriky. So slzami v očiach sa zo všetkými zvítali, vyobjímali sa a v pohode porozprávali čo všetko zažili v Európe a ako sa im tam darilo. Na začiatku nemali na ružiach ustlané, ale Pán Boh im pomohol a našli si prácu aj ubytovanie. Potom otcovi podarovali auto a hneď ho išli aj vyskúšať. Otec sedel na sedadle spolujazdca vedľa vodiča a druhý brat sedel v zadu. Jazda autom sa otcovi páčila a chcel to skúsiť aj ako šofér. Synovia mu povedali, že najprv musí spraviť skúšky na vodičák a naučiť sa šoférovať pri skúsenom inštruktorovi. A sľúbili mu pomoc.
Večer keď synovia neboli doma otec si zobral kľúče od auta, sadol si na miesto vodiča a auto naštartoval. Pravou nohou šliapol na plyn a keďže nemal zapnuté svetlá (nevedel ich zapnúť) a auto stále zrýchľovalo, nešťastne vošiel do hlbokej priekopy. Silný náraz auto úplne rozmliaždil. Záchranári prišli na pomoc. Vytiahli otca z auta, ale ten už nejavil známky života. Resuscitovali ho, ale oživiť sa im ho už nepodarilo. Otec bol mŕtvy. Namiesto radosti z príchodu bratov domov nastal v tej rodine veľký smútok. Bratia si robili výčitky a cítili sa vinnými za otcovu smrť. To čo sa im javilo ako dobré (darček, radosť) sa v jednom okamihu premenilo na nešťastie.
Ten kňaz – misionár povedal aj to, že aby sme sa uspokojili s tým čo máme. Nie všetko po čom sa zháňame skutočne aj potrebujeme. A keď to aj získame môže nám to aj uškodiť. Mužovi, ktorému sa urodilo viac ako vlani a na tých istých poliach sa rozhodol zbúrať staré sýpky a rýchlo chcel postaviť nové. Vidina zárobku a pohodlia mu zaslepila oči aj srdce. Boh mu povedal, že ešte tejto noci od neho požiadajú život – umrie.
Niektorí rodičia chcú dať svojim deťom všetko. Aj to čo ešte nepotrebujú. Mladí chlapci majú dnes už svoje autá a jazdia na cestách ako piráti. Často spôsobujú dopravné nehody a niektoré skončia s tragickými následkami. Mnoho krát zahynú spolujazdci a chodci.
Iné nešťastie je keď rodičia chcú zarobiť toľko peňazí, aby zabezpečili deti do tretieho, štvrtého pokolenia. Zháňajú sa za zbytočnosťami, drú od rána do večera. Majú plno projektov v hlavách a pritom zabúdajú na Boha.
Kňazi pozývajú deti, mládež aby sa zapájali do farských duchovných a športových akcií a ich vlastní rodičia ich v tom nepodporujú. Čo dosiahneš keď tam budeš chodiť často. Stačí ti len v nedeľu. Nech sa iní snažia. Nám je dobre. My ti dáme auto, vkladnú knižku, dom ti postavíme, svadbu ti vystrojíme a pod… Máš internet, svoj televízor…
Otec povie mám deti musím ich zabezpečiť, teraz nemám čas chodiť do kostola. Modlitba je kdesi v ústraní. A aspoň niekedy má svoje miesto vo večerných hodinách.
Boh chce, aby sme jeho mali na prvom mieste v živote. Hľadajme najprv Božie Kráľovstvo a všetko ostatné sa nám pridá.
Áno, treba si plniť svoje stavovské povinnosti. Všetci máme určitú zodpovednosť. No pokiaľ nám to povinnosti dovolia vyhľadávajme chvíle na stretnutia s Pánom a on nám poradí čo a ako ďalej.
Okrem toho, že máme telo sme aj duchovné bytosti a máme nesmrteľnú dušu. Náš telesní život je presne ohraničený. Už od nášho počatia Boh vedel a vie, že koľko dní, rokov budeme žiť na tejto zemi, hoci sme sa ešte ani nenarodili a neprežili čo len jeden deň. Boh vie všetko. Jeho sa pýtajme na to čo hodláme urobiť alebo kúpiť. Až keď nám to On odobrí tak to urobme alebo kúpme. Rodičia sa majú často radiť s Pánom o výchove svojich detí. Boh nie je hluchý a ani slepý. A má veľa spôsobov ako nám odpovie. Boh nás nechce vystresovať ako to robia niektorí lekári v nemocniciach alebo ktokoľvek kto nás nemá skutočne rád. On nás miluje a chce aby sme sa mali dobre. Prijímajme BOŽIU AUTORITU vo všetkom. A počúvajme aj hlas JEHO CIRKVI.
Nádherné svedectvo z Afriky o veľkej láske synov k Otcovi, ako je svedectvo lásky nádherné , tak je smutné to že otec nepočúval svojich synov , a to nepočúvanie od svojich synov skončilo dragicky a stoho plynie poučenie že aj rodičia majú počúvať svoje deti , ktoré im niečo hovoria a chcú poradiť