Sv. omša za Mons. ThDr. Karola Kolečanského

Dňa 4.11 2011 sa v našom kostole o 14.00 hod. konala sv. omša za nášho zomrelého kňaza ThDr. Karola Kolečanského za prítomnosti veriacich z Hronského Beňadika, ktorí si prišli uctiť jeho pamiatku aj na miestny cintorín. Z Hronského Beňadika prišlo okolo 40 veriacich. S úctou, láskou a vďačnosťou na ThDr. Karola Kolečanského spomínali, ako to môžeme vidieť z listu starostu obce, ktorý nám príhovor poslal, za čo mu zo srdca ďakujeme. Mnohí z nás sa určite dozvedeli niečo viac o tomto výnimočnom človeku, ktorý si získal srdcia mnohých veriacich:

Mons. ThDr. Karol Kolečanský

„Ak sa pozastavíme  nad životnou cestou Mons. ThDr. Karola Kolečanského, pootvoríme knihu jeho plodného života, môžeme sa dočítať, že sa narodil 12.11.1920 v Novom Meste Nad Váhom. O niekoľko  rokov neskôr  11. Júla 1944 od Mons. Dr. Michala Buzalku prijal sviatosť Kristovho kňazstva. Svoju kňazskú púť začal ako kaplán v Preseľanoch. Ďalej v roku 1947 v Dolnej Krupej a v r. 1948 v Galante. Od roku 1950 pôsobil ako biskupský ordinár a cirkevný sudca v Trnave. Jeho životná cesta bola pestrá, naplnená statočnou a plodnou prácou v prospech ľudí. Žiaľ v jeho živote boli aj roky, ktoré jemu a mnohým iným za svoje presvedčenie spôsobili mnohé bolesti a príkoria páchané v 50-tych rokoch na nevinných kňazoch a rehoľných sestrách. Vysoko si vážime jeho odvahu a morálnu silu vzdorovať tej dobe a ľudskej hlúposti, ktorá v ňom nezanechala pocit krivdy a zatrpknutosti voči ľuďom. Naopak, po príchode do Hronského Beňadika v roku 1954 ako správca fary plným priehrštím rozdával sám seba, radosť a lásku medzi ľuďmi. Jeho odchod a ďalšia cesta na veľké sklamanie našich veriacich viedla v roku 1970 do Trnovca nad Váhom. V roku 1971 sa stal rektorom kňazského seminára a šéfredaktorom katolíckych novín. Od roku 1973 pôsobil v Trnave- Tulipáne a od roku 1987 v Prievaloch.
Stál pri mnohých z nás od narodenia a viedol nás životom plným nástrah. Formoval naše myslenie a vštepoval lásku k Bohu, ľuďom a prírode. Nikto z nás nezabudne na výlety s ním na Inovec, k domcu, Staré hory či turistické trasy vo Vysokých Tatrách. Je šťastím človeka, ak si v živote zvolí tú správnu cestu, celý život ide po nej a všade rozdáva len radosť a lásku medzi ľuďmi. Je veľkým šťastím dediny, ktorá takéhoto človeka má.“

Po sv.omši bolo pre našich pútnikov pripravené malé občerstvenie, ktoré pripravili naše farníčky.  Spoločne sme  všetci zaspievali nášmu Bohu a našej nebeskej Matke ako prejav vďaky za toto milé stretnutie.
Ďakujeme za krásne svedectvo lásky ku Kristovmu služobníkovi, ktorým nás povzbudili a veľmi potešili.

Teraz si môžete prečítať pár slov o pôsobení  pána dekana v našej farnosti, ktoré nám napísala farníčka pani A. Škrabáková:
„Tento rok uplynulo 10 rokov ako si ho Pán povolal. Prievalskí farníci sa zišli aj s pánom farárom na cintoríne pri jeho hrobe, odkiaľ odišli spoločne do kostola na sv. omšu obetovanú za zosnulého ThDr. Karola Kolečanského.
Nedá mi nezaspomínať si na jeho pastiersku a inú prácu. Do farnosti prišiel v roku 1987. hneď po jeho príchode nastala vo farnosti zmena. Netrvalo ani rok a 1. októbra 1988 Mons. Ján Sokol posvätil obnovený prievalský chrám. Ďalej dokončil farskú budovu, obnovil kaplnku pod horou, nechal obnoviť drevené kríže, obnovil sv. misie. Ale aj napriek všetkej tejto činnosti nezaostával ani vo svojej pastoračnej službe. Slúžil sv. omše, vysluhoval sviatosti, ak sa dozvedel o chorých farníkoch, že sú v nemocnici, aj tých šiel navštíviť. Mal rád všetkých ľudí. Či to boli veriaci, alebo neveriaci. Predovšetkým sa venoval deťom a mládeži.  S deťmi chodil často do Šaštína, Marianky a trúfol si dokonca aj na Velehrad. V roku 1990 pripravil deti na birmovku. Veľmi sa tešil, keď padla železná opona (17.11.1989), pretože veriaci z Prieval mohli navštíviť pútnické miesta v zahraničí.
Tak prievalskí farníci navštívili za pomoci pána dekana Mariánske pútnické miesta v Mariazell a v Lurdoch. Boli aj na biskupskej vysviacke Mons. Jána Bukovského v Ríme.
Pán dekan službu Bohu vykonával s veľkou vďakou a pokorou. Vo svojom srdci mal veľkú lásku a úctu k Bohu a k Panne Márii, ktorú sa snažil zapalíť aj v srdciach svojich veriacich. Nezabudnuteľným zostáva jeho pozdrav na diaľku decentným kývnutím ruky a miernym úklonom hlavy.
V roku 1999 odchádza na zaslúžený odpočinok do charitného domu v Beckove. Tam 6. apríla 2001 odišiel k svojmu Stvoriteľovi. Rozlúčka s ním bola 10 apríla o 10.30 hod. vo farskom kostole v Prievaloch. Veľmi dojímavý rozlúčkový príhovor predniesla bývalá predsedkyňa  MNV pani A. Petrášová.

OPOČINUTIE VEČNÉ, DAJ MU PANE…“
Pán dekan mal veľmi rád prírodu. Rád chodieval na hríby, kde ako som sa dopočula z rozprávania jednej farníčky, väčšinu hríby nezbieral, lebo podľa neho boli krásnou ozdobou prírody a smutne sa pozastavoval nad jedovatými hríbmi, ktoré niekto rozšliapal. Rovnako rád chodieval aj na ryby. Pamätám si na jeho veľmi krásne gesto, ktoré potvrdzuje jeho dobrotu, skromnosť a lásku k nám, keď si raz (pravdepodobne pred odchodom do Beckova) zavolal deti na faru, kde im rozdal mnoho vecí, ako napr. svoje udice a lopty.
Bol to úžasný človek, ktorý navždy zostane v našich srdciach, na ktorého budeme s láskou spomínať (a ktorý určite za nás oroduje v nebi…:)).

Dobrotivý Otče, prosíme Ťa za spásu Tvojho služobníka kňaza Karola,
ktorý verne plnil svoju službu, vypočuj naše prosby a daj mu plnosť života v pokoji a radosti v spoločenstve Tvojich svätých. O to ťa prosíme v Duchu Svätom skrze Krista nášho Pána. Amen.