Je vôbec dôležité, aby sa človek modlil? Niektorí ľudia hovoria áno, iní zase nie.
Ak sme veriaci, tak sme povinní sa modliť, ale len dovtedy, pokiaľ sa nám modlitba nestane radosťou. Sme povinní sa modliť. Veď aj Pán Ježiš sa modlil a učil aj apoštolov modliť sa. Máme od neho modlitbu “Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno, … (Mt 6, 9 -13).
Dôležité je chcieť sa modliť a urobiť i ďalší krok, začať sa modliť. Lebo len samotné chcieť nestačí. Poznám to aj z vlastnej skúsenosti. Poviem si, že sa budem modliť o 15.00 hod a potom príde to a to a zase hento. A ani sa nenazdám a už je večer a ja som sa nemodlil, ako som chcel.
Modlíš vo svojej izbe, dobre robíš. Zájdeš niekedy cez deň do kostola a si tam sám, sama a modlíš sa, dobre robíš. Cestuješ vlakom, sedíš v aute, v autobuse, kráčaš pešo a modlíš sa vo svojom srdci, dobre robíš. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.
Vo Svätého Písma však čítame aj to, že prvá komunita kresťanov bola spoločenstvom modlitby. “Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.” (Sk 2, 42). Vytrvalo sa zúčastňovali na modlitbách. Teda spoločne sa modlili. A robili dobre. Bolo to pre nich požehnaním.
A tak si dnes pripomeňme túto skutočnosť, že naozaj v spoločenstve sa človek dokáže lepšie modliť. Preto nás tiež Cirkev povzbudzuje k účasti na svätej omši a pobožnostiach rôzneho druhu, pretože účasťou na nich sa posilňuje spoločenstvo a náš duch.
Spoločná modlitba povznáša človeka. Niekedy sme takí rozptýlení myšlienkami a schopní robiť všetko, len nie sa modliť. Ale keď pozeráme na ľudí sústredených, ako sa modlia, aj nás to viac povzbudzuje.
Veľmi sa tomu teším, keď sa môžem s veriacimi ľuďmi stretnúť spoločne v kostole alebo na inom vhodnom mieste a spolu sa tam modlíme. Spievame Pánovi hymny, žalmy a duchovné piesne. Na týchto spoločných modlitbách jeden potiahne druhého. Pri súkromnej modlitbe nás môže hocičo rozptyľovať a tak ukončíme modlitbu. Môže nám chýbať aj patričný pokoj a pod. Pane Bože, moja modlitba v týchto chvíľach nestojí za nič, ale naša spoločná modlitba má nejakú hodnotu. Teda aj tú maličkú kvapku, pretože viac nie som schopný, pripájam k tomu potoku modlitby Cirkvi, ktorá prúdi k tebe. Taká modlitba nás upokojuje a obohacuje. Okrem toho spoločenstvo nám dáva príliv viery, nádeje a milosrdnej lásky, ponára nás v tomto prúdení. Aj keby sme boli kameňom alebo veľmi tvrdím drevom, v tomto prúdení budeme obalení vodou a nakoniec nejakým spôsobom zmäkneme, tzn. že Božia milosť nás bude premieňať.
Sv. Ján Mária Vianney tiež povzbudzoval veriacich k spoločnej modlitbe. Hovoril, že súkromné (osobné) modlitby sa podobajú slame rozhádzanej po poli. Keď sa zapáli, plameň je slabý. Ak však zozbierame slamu do snopu, oheň je jasný a stúpa vznešene k nebesiam. Taká je spoločná modlitba.
“Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.” Svätý Arský farár veľmi dobre poznal tieto slová zo Svätého Písma a k takémuto spoločnému životu pozýval aj svojich farníkov. Nevynechával osobnú modlitbu, ale vždy viac a viac pozýval k spoločnej modlitbe. Ľudia v jeho farnosti sa často modlili so svojim kňazom a Božia milosť ich premieňala a v ich dedine narastal počet praktizujúcich kresťanov. A postupne prichádzali ľudia aj z okolitých farností. Samozrejme, že táto premena sa v Arse neodohrala zo dňa na deň. Vytrvalosť a neoblomnosť arského farára po niekoľkých rokoch priniesla ovocie. Ježiš mocne požehnával túto dedinu. Aj matka Božia, Mária, svojim príhovorom pomáhala arskému farárovi, lebo si ju uctieval a veľmi ju miloval. Tiež mu pomáhala svätá Filoména i ďalší svätí a sväté.
Aj nám sa treba vytrvalo zúčastňovať na svätých omšiach, kde sa vysvetľuje Božie slovo, na bratskom spoločenstve a na spoločných modlitbách. Takto žila prvá komunita kresťanov. Prvotná komunita a prví kresťania žili Kristovým evanjeliovým duchom milosrdenstva. Nemyslime si však, že život prvej komunity kresťanov je len legendou, že všetko bolo krásne, že náš život je iný. Tak ako v našom živote, v našich kresťanských spoločenstvách: všetko je dobré a krásne, ale občas sa stáva niečo nedobré. Teda je to normálne, žijeme v Cirkvi podľa učenia apoštolov, v lámaní chleba, v modlitbách, ale niekedy sa stávajú situácie, ktoré odbiehajú od tohto obrazu. To je normálne, pretože smerujeme k rozvoju.
Je dobré a myslím aj veľmi potrebné, aby sa veriaci so svojimi kňazmi stretávali v kostoloch na spoločných modlitbách aj mimo času svätých omší. Ak si však veriaci človek musí vybrať, že či sa v ten istý deň zúčastní na pobožnosti (na nejakom modlitbovom stretnutí v nejakom dome) alebo na svätej omši, tak nech si volí tú druhú možnosť. Pretože svätá omša je svätá omša. Svätá omša je vrcholom každého dňa. A Eucharistia, to je živý Kristus uprostred nás. Zažil som to, že jedna modlitbová katolícka skupina vo farnosti sa raz v týždni pravidelne stretávala v istom byte a práve v tom čase, keď sa v kostole slávila svätá omša. Povedal som im, čo si o tom myslím a nechal som to na nich. Boli to všetko dospelí ľudia. Je pravdou aj to, že kde sa dvaja, traja ľudia zídu v Ježišovom mene, tam je uprostred nich aj Pán, a že cez týždeň človek nemusí chodiť na svätú omšu. Ale prvotní kresťania sa schádzali okolo apoštolov, okolo týchto mužov, ktorí boli Kristom poverení ohlasovať evanjelium a lámať chlieb a dávať im ho za pokrm. Okolo nich vytvárali bratské spoločenstvo a spoločne s nimi sa aj modlili. Nech už by som mal akékoľvek charizmy a robil všelijaké zázraky a na moje modlitby sa diali uzdravenia z telesných a duševných chorôb, ale bol by som laik, predsa mám byť poslušný Cirkvi. To znamená aj svojmu biskupovi a kňazovi vo farnosti. V poslušnosti a v pokore sa rodia tie najväčšie milosti, tak potrebné pre spásu našich duší.
Za všetko, čo je vo mne dobré – vyznala sa svätá sestra Faustína – vďačím svätému prijímaniu. Vďaka sviatostnému spoločenstvu s Kristom sa formoval jej milosrdný duch, vďaka Eucharistii ňou celou prenikol Ježiš, aby mohla odzrkadľovať jeho milosrdenstvo v celom svojom živote.
Vďaka za každé modliace sa spoločenstvá v našich farnostiach, kde sa pravidelne stretávajú farníci so svojimi kňazmi a pozývajú do týchto spoločenstiev aj Pannu Máriu, našu nebeskú matku, ktorá bola prítomná aj vo večeradle, keď tam na všetkých prítomných zostúpil Duch Svätý. Ten istý Duch Svätý, ktorý aj dnes pôsobí v našich farnostiach, lebo ak by to tak nebolo, už by tieto farnosti chátrali a nebolo by v nich duchovného života. Buďme vďační. Nevynechávajme osobnú modlitbu, ale aktívne, svojou prítomnosťou podporujme aj modlitbu v spoločenstve. A pritom nezabúdajme ani na našich chorých bratov a sestry, ktorí by veľmi radi boli s nami, ale pre chorobu, fyzickú nemožnosť nemôžu prichádzať do nášho farského modliaceho spoločenstva. Amen.
Pridaj komentár