A pripočítalo sa mu to k dobru. Čo? Skutok lásky.
Videl na zemi ležať človeka, zastavil sa a pomohol mu. Nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Samaritán urobil týmto skutkom lásky v živote krôčik vpred. Vedel, že treba konať a nešpekulovať. V tom okamihu zabudol na seba a staral sa o úplne neznámeho človeka. Známy, neznámy, treba mu pomôcť, hovoril si. K takému činu bol motivovaný skutočnou láskou, ktorou bolo naplnené jeho srdce. Zaviezol ho do hostinca a na druhý deň povedal: Hostinský, ja teraz musím odísť. Tu máš dva denáre a staraj sa prosím o tohto človeka, kým sa nezotaví a nezahoja sa mu všetky rany na tele. Ak tieto dva denáre nebudú stačiť, ja to potom doplatím. Ďakujem.
Rád pomáhaš ľuďom? Ak áno. Čo Ťa vlastne motivuje k tomu, že im pomáhaš? Chceš, aby aj oni mali radosť a tak im pomáhaš. A si ochotný pomôcť komukoľvek, bez výnimky. Ak niekoho nemáš rád, je ťažké takému človeku pomôcť. Myslíš si, že áno. Radšej sa mu vyhýbaš. Je ťažké z tvojej ruky pustiť peniaze pre cudzích ľudí. S ťažkým srdcom alebo s obavou požičiavaš svoje veci. Človeka môžeme obísť alebo jednoducho pokračovať v ceste ďalej a nevšímať si ho, ale s Kristom sa budeme musieť stretnúť. Ak ho aj na zemi obchádzame a nevšímame si ho, kedykoľvek sa to môže zmeniť a stretnutie s ním bude tvrdou realitou.
Rozumnejšie je otvoriť sa pre druhých ľudí, ako byť uzavretý sám v sebe. Alebo slová typu, len moja rodina. Nikomu nič, len sebe a mojej rodine. Len nech sa my máme dobre, čo nás po ostatných. Nezdá sa Vám, že sa začíname nejak odcudzovať. Aj kresťania medzi sebou. Nemáme čas a ani chuť sa len tak s niekym porozprávať. A tak sa stáva, že žijeme v jednej farnosti (aj v menšej) a vôbec sa skoro nepoznáme. Keď sa ja viem o seba postarať, o svoju rodinu, domácnosť a som pomerne úspešný, tak je to možné pre každého. Mne tiež nikto nič nedal. Začínal som od nuly. A vôbec dajte nám všetci pokoj. Priateľov si vyberáme sami. Tých ktorých máme, tí nám postačujú. Iných nepotrebujeme. Je to správne takéto zmýšľanie. Pre mnohých hej, ale čo už my stým narobíme. Ak nepoznajú Krista, tak čo môžeme očakávať. Hovoriť o tejto viditeľnej realite je pre nich múdre. Ako si najlepšie užívať sveta. Bláznovstvom je však pre nich tá neviditeľná realita. Boh a jeho milosrdenstvo. Odumrieť tomuto svetu. Rozdávať a nič za to nečakať. Milovať aj tých, ktorých nepoznáme a dokonca aj svojich nepriateľov. Nie len svoje záujmy, ale aj záujmy iných.
Každý skutok lásky sa človeku pripočítava k jeho dobru. Či je človek veriaci alebo neveriaci. Každý deň môžeme urobiť nejaký skutok lásky, krôčik do neba. Či už slovom, objatím, počúvaním, navštívením alebo nejakým iným spôsobom. Aj keď nás to bude niečo stáť, nebojme sa. Či už čas alebo peniaze. Veď v nebi si máme zhromažďovať poklady a nie na zemi, hovorí Pán Ježiš. Tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa ani zlodeji nedobýjajú a nekradnú.
Kým máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich. Tak nás povzbudzuje apoštol Pavol.
Kým máme čas. Možno, že niekedy v blízkej či vzdialenej budúcnosti stretneme pri ceste alebo na ceste človeka padnutého na zemi. Budeme sa môcť realizovať. Ak máme Božieho Ducha, tak je všetko možné. Ježiš nám hovorí: Odpusť, uzdrav tú ranu a lej olej lásky do ich života. Urob krôčik vpred.
Vo svete, ale aj na Slovensku môžeme spoznať ľudí, ktorí v láske k blížnemu sú povolaní robiť mimoriadne veci. S Božou pomocou vybudovali rôzne strediská, centrá pre bývalých narkomanov, bezdomovcov, väzňov prepustených na slobodu a pod. To je ich život, ich charizma. Tešia sa tomu, keď môžu takto slúžiť a pomáhať. Lenže nie všetci sme povolaní robiť mimoriadne veci, ale všetci sme povolaní robiť normálne veci. A tak isto nie všetci sme povolaní byť úspešnými ľuďmi, ale všetci sú povolaní byť vernými. Nezáviďme im a nebuďme ani škodoradostní. Je im to dané zhora a majú na to bunky. Úspešní ľudia si musia dávať pozor, lebo do ich života môže prísť určitý druh pýchy. Ak sa do ich života nasťahuje pýcha, prestanú rásť duchovne. Ale to platí pre každého jedného človeka. Pýcha je hrozná pliaga.
Ak človeka začne ovíjať sťa náhrdelník, tak aj ten ktorý robí veľa dobrých skutkov a angažuje sa v sociálnej oblasti duchovne prestane rásť. A je blízko pri ňom, aby sa začal povyšovať nad ostatných. Ja robím a ostatní nič nerobia. Dobre si pamätajme slová Svätého Písme: “Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete aj konáte, čo sa jemu páči.” Veď kto ti dáva vyniknúť?! Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?
Ak ideme za úspechom, ale nezískame ho, budeme frustrovaní. A preto je dobré si často uvedomovať, že sme povolaní byť vernými a nie úspešnými.
Každý deň urobme malý krôčik vpred. Pred Bohom sa aj malý skutok lásky cení.
Pridaj komentár