Ak niekto neverí v Božiu existenciu, ja ho nesúdim a ani nechcem súdiť. Môžem len premýšlať, že prečo je to tak.
Pripúšťam, že by som bol aj ja neveriacim. Zmyslom môjho života by bolo mať sa dobre tu na zemi a žiť pozemský život čo najdlhšie. Čo sa bude diať po mojej smrti, tak to mi je jedno.
Rozmýšľam ako človek, veď som človek a viem, že raz umriem, ale vôbec na to nechcem ani len pomyslieť. V starobe to raz musí prísť, čo už. Ale teraz, len to nie.
Pozorujem život na zemi a páči sa mi. Zbožňujem prechádzky po horách a poľovačky. Nedávno som si kúpil šteniatko nemeckého ovčiaka a malého spevavého vtáčika – kanárika. A tak som začal v jednom okamihu, ani sám neviem prečo uvažovať o mojom konci. Ja musím raz zomrieť – to je osud. A nedá sa to zmeniť – hoci by som chcel žiť stále, tak to v sebe cítim, ale to je hlúposť. Raz si smrť po mňa príde. Môže to byť…ale ideš hlúpa myšlienka – zaháňam ju, veď som pri zdravých zmysloch. Dožijem sa pokojnej staroby a budem si vegetiť.
Potom zomriem, až potom a pochovajú ma. Zdochne môj vlčiak a aj môj kanárik – zaniknú ako ja! Po smrti to máme zo zvieratami rovnaké? Zanikneme v ničote.
JA SOM V SMRTI NA TEJ ISTEJ ÚROVNI AKO MOJE ZVIERATKÁ.
To je hrozné na to pomyslieť. Vo svete ľudia zabíjajú ľudí ako zvieratá. Nič im to nerobí. Tak hlboko sme klesli.
Čo to hovorí, že Boh mi dal rozum a povýšil ma nad zvieratá. Ja po smrti budem žiť.
Sme viac ako zvieratá. Nemôžeme s nimi po smrti zdielať to isté. Tomu neverím. Ja vstanem a budem žiť. Mám rád zvieratká, ale nie na úkor ľudí. Neznepokojujem sa, keď vidím mŕtve zviera. Hoci ich bezdôvodné zabíjanie sa mi nepáči.
Som veriaci a chcem, aby všetci verili, že Boh existuje a aj zakúsili Jeho lásku.
Pridaj komentár